pondelok, 04 február 2013 07:57

Homília Benedikta XVI. venovaná zasväteným

Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

Sviatok Obetovania Pána, ľudovo tiež nazývaný Hromnice, má tradične hlboký vzťah k zasvätenému, teda rehoľnému životu. Aj preto bl. Ján Pavol II. ustanovil tento liturgický sviatok za Svetový deň zasväteného života. Zástupy rehoľníkov a rehoľníčiek zaplnili v sobotu 2. februára Baziliku sv. Petra, aby si v prítomnosti Kristovho nástupcu pripomenuli svoje zasvätenie. Homíliu Benedikta XVI. prinášame v plnom znení.

Drahí bratia a sestry,

sv. Lukáš vo svojom rozprávaní o Ježišovom detstve zdôrazňuje Máriinu a Jozefovu vernosť Pánovmu zákonu. V hlbokej nábožnosti vykonávajú všetko, čo je predpísané po narodení prvorodeného syna. Ide o dva veľmi starodávne predpisy. Jeden sa týka matky a druhý novonarodeného dieťaťa. Pre ženu je predpísané, aby sa nezúčastňovala na liturgických obradoch počas štyridsiatich dní, po ktorých prinesie dvojitú obetu: baránka na zápalnú obetu a hrdličku alebo holuba za hriech. Ak je však žena chudobná, môže obetovať dve hrdličky alebo dva holúbky (porov. Lv 12,1-8). Sv. Lukáš upresňuje, že Mária s Jozefom priniesli obetu chudobných (porov. 2,24), aby pripomenul, že Ježiš pochádza z jednoduchej, pokornej, ale veľmi veriacej rodiny. Táto rodina patrí k chudobným Izraela, ktorí tvoria skutočný Boží ľud. Za prvorodeného syna, ktorý podľa Mojžišovho zákona prináleží Bohu, bolo predpísané výkupné päť šeklov, ktoré bolo potrebné odovzdať akémukoľvek kňazovi. Bola to neustála pripomienka východu z Egypta, keď Boh uchránil Hebrejských prvorodených (porov. Ex 13,11-16).

Je dôležité všimnúť si, že kvôli týmto dvom úkonom – očisteniu matky a výkupnému za syna – nebolo potrebné ísť do Chrámu. Avšak Mária s Jozefom chcú všetko uskutočniť v Jeruzaleme a sv. Lukáš nám ukazuje, ako sa celá scéna zameriava na Chrám. Zameriava sa na Ježiša, ktorý do neho vstupuje. Prostredníctvom zákonných predpisov sa táto udalosť stane dôležitou kvôli niečomu inému - kvôli „obetovaniu“ Pána v Božom chráme, čo znamená obetovanie syna Najvyššieho Otcovi, ktorý ho poslal (porov. Lk 1,32.35).

Toto rozprávanie evanjelistu Lukáša sa prepája so slovami proroka Malachiáša, ktoré sme počuli na začiatku prvého čítania: „Hľa, ja pošlem svojho anjela a pripraví predo mnou cestu. I zaraz príde do svojho chrámu Panovník, ktorého vy hľadáte, a anjel zmluvy, ktorého si žiadate. Hľa, príde, hovorí Pán zástupov (…) a vyčistí synov Léviho... takže budú prinášať Pánovi obety v spravodlivosti.“ (3,1.3). Evidentne sa tu nehovorí o dieťati, ale tieto slová sa predsa len napĺňajú v Ježišovi, pretože vďaka viere svojich rodičov bol „hneď“ prinesený do Chrámu. V čine jeho „obetovania“ Bohu Otcovi sa jasne prejavuje téma obety a kňazstva ako v úryvku z proroka. Chlapček Ježiš, ktorý je hneď obetovaný v Chráme je ten istý, ktorý raz, keď dospeje, vyčistí Chrám (porov. Jn 2,13-22; Mk 11,15,19) a predovšetkým sa sám stane obetou a veľkňazom Nového zákona.

Toto je rovnaká perspektíva Listu Hebrejom, ktorého úryvok sme počuli v Druhom čítaní, ale v ňom je téma nového kňazstva ešte zvýraznená. Kňazstvo – to, ktoré zaviedol Ježiš – je bytostné: „A pretože sám prešiel skúškou utrpenia, môže pomáhať tým, ktorí sú skúšaní“ (Hebr 2,18). Dostávame sa tak i k téme utrpenia, veľmi zdôraznenej v evanjeliovom úryvku, keď Simeon vyslovuje svoje proroctvo o Dieťati a jeho Matke: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, - a tvoju vlastnú dušu prenikne meč -, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“ (Lk 2,34-35). „Spása“, ktorú Ježiš prináša svojmu ľudu, a ktorú vteľuje v sebe samom, prechádza skrze kríž, skrze násilnú smrť, ktorú on premôže a premení obetovaním svojho života z lásky. Túto obetu naznačuje už obetovanie v Chráme. Uvedené gesto vychádza zo starozákonnej tradície, vnútorne je však sprevádzané plnosťou viery a lásky, ktorá sa uskutočnila v plnosti časov v prítomnosti Boha a jeho Svätého Ducha v Ježišovi. V skutočnosti je Duch prítomný v celej scéne Ježišovho obetovania v Chráme, osobitne v Simeonovej postave, ale aj postave Anny. Je to Duch „Paraklitus“, ktorý prináša „potešenie“ Izraelu a vedie kroky a srdcia tých, ktorí ho očakávajú. Tento Duch vnuká slová Simeonovi a Anne, slová požehnania, oslavy Boha a viery v jeho Pomazaného, ako i poďakovania, pretože konečne môžu naše oči vidieť a naše ruky sa môžu dotýkať „jeho spásy“ (porov. 2,30).

„Svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“ (2,32): Takto Simeon označuje Pánovho Mesiáša v závere svojho hymnu požehnania. Téma svetla, ktorú odráža prvá a druhá pieseň o Pánovom Služobníkovi v Deuterozaiášovi (porov. Iz 42,6; 49,6) je mocným spôsobom prítomná v tejto liturgii. Začala sa pôsobivou procesiou, na ktorej sa zúčastnili tu prítomní generálni predstavení a predstavené inštitútov zasväteného života, pri ktorej niesli zapálené sviece. Tento znak, osobitný v tradícii dnešnej liturgickej slávnosti, je veľmi výrazný. Prezentuje krásu a hodnotu zasväteného života ako odrazu Kristovho svetla. Je znakom pripomínajúcim Máriin vstup do Chrámu. Panna Mária, zasvätená v najplnšom zmysle slova, niesla v rukách samotné Svetlo, Vtelené slovo, ktoré prišlo, aby ožiarilo temnoty sveta Božou láskou.

Drahí zasvätení bratia a sestry, všetci ste boli symbolicky prítomní na tejto púti, ktorá v Roku viery ešte viac zdôrazňuje vašu prítomnosť v Cirkvi, aby ste boli upevnení vo viere a obnovili svoje sebadarovanie Bohu. Srdečne pozdravujem každého z vás i vaše inštitúty a ďakujem vám, že ste prišli. V Kristovom svetle spolupracujete - mnohými charizmami kontemplatívneho a apoštolského života - na živote a poslaní Cirkvi vo svete. V tomto duchu vďačnosti a spoločenstva sa chcem na vás obrátiť s troma pozvaniami, aby ste tak mohli naplno vstúpiť do „brány viery“, ktorá je pre nás vždy otvorená (porov. Apošt. list Porta fidei, 1).

V prvom rade vás pozývam, aby ste živili vieru do takej miery, že bude osvecovať vaše povolanie. Pozývam vás, aby ste si pripomínali – ako na vnútornej púti – „prvotnú lásku“, s ktorou Pán Ježiš Kristus zahrial vaše srdce, nie však s nostalgiou, ale aby ste tento plameň rozdúchavali. Preto je dôležité ostávať s ním v tichu a adorácii a takto nanovo vzbudiť vôľu a radosť zdieľať svoj život, rozhodnutia, poslušnosť viery, blahoslavenstvo chudobných a radikálnosť lásky. Vždy, vychádzajúc z tohto stretnutia lásky, zanecháte všetko, aby ste ostali s ním a, ako on, dávali sa do služby Bohu a bratom (porov. Apošt. ex. Vita consecrata, 1).

Na druhom mieste vás pozývam k takej viere, ktorá dokáže rozpoznať múdrosť slabosti. V radostiach a starostiach našich čias, ktoré nám dávajú pocítiť tvrdosť a ťažkosť kríža, nepochybujte o tom, že Kristovo kenosis je už Veľkonočným víťazstvom. Práve v ľudských ohraničeniach a slabostiach sme povolaní žiť pripodobnenie sa Kristovi, takým úplným úsilím, ktoré anticipuje – v miere dosiahnuteľnej v čase – eschatologickú dokonalosť (ibid., 16). V kultúrach charakterizovaných úspechom a výkonom, sa váš život poznačený „menšinou“ a slabosťou malých, empatiou s tými, čo nemajú hlas, stáva evanjeliovým znakom protirečenia.

Nakoniec vás pozývam obnoviť si vieru, ktorá vás urobí pútnikmi do budúcnosti. Zasvätený život je vo svojej povahe putovaním ducha pri hľadaní Tváre, ktorá sa raz ukazuje a inokedy sa zahaľuje: „Faciem tuam, Domine, requiram“ – Pane, ja hľadám tvoju tvár (Ž 27,8). Toto nech je ustavičnou túžbou vášho srdca, základným kritériom, ktoré vedie vaše putovanie či už v malých každodenných udalostiach alebo dôležitých rozhodnutiach. Nepridávajte sa k tým, ktorí prorokujú skazu alebo nezmysel zasväteného života v Cirkvi našich dní. Skôr sa oblečte do Krista a pripášte si zbrane svetla – ako vyzýva sv. Pavol (porov. Rim 13, 11-14) – a buďte bdelí a pozorní. Sv. Chromácius z Aquilei píše: „Vzdiaľ od nás Pane toto nebezpečenstvo, aby sme sa nikdy nenechali zmoriť snom nevernosti; ale daruj nám svoju milosť a milosrdenstvo, aby sme boli vždy bdelí vo vernosti Jemu. Naša vernosť totiž môže bdieť v Kristovi“ (Sermone 32,4).

Drahí bratia a sestry, radosť zo zasväteného života nevyhnutne prechádza skrze účasť na Kristovom kríži. Tak tomu bolo aj u Panny Márie. Trpela v srdci, ktoré je celkom zjednotené so srdcom Božieho syna, prebodnutým z lásky. Z tejto rany vychádza Božie svetlo. Rovnako z utrpení, obetí, z darovania seba samých, ktoré zasvätení žijú z lásky k Bohu a blížnym, vychádza to isté svetlo, ktoré evanjelizuje národy. V dnešný sviatok želám osobitne vám, zasvätení, aby váš život mal vždy príchuť evanjeliovej parúzie (Druhého Ježišovho príchodu), aby ste žili, svedčili, ohlasovali a vyžarovali Dobrú zvesť ako Slovo pravdy (porov. Porta fidei, 6).

Zdroj: TK KBS

Preložil: Jozef Šofranko

Čítať 4550 krát