nedeľa, 30 september 2012 05:05

O. Dominik Markoš: Viera v živote človeka

Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

Na septembrovej celodiecéznej kňazskej rekolekcii 26.9. 2012 v Banskej Bystrici Badíne sa  stretli kňazi diecézy, aby spolu okrem iného hovorili aj o prípravách na Rok viery. Vo veľkej aule seminára vystúpil kňaz Dominik Markoš s prednáškou Viera v živote človeka, v ktorej pozval spolubratov obrazne zmapovať svoje farnosti ako prostredie, ktoré môže byť školou napredovania vo viere.

Milí spolubratia vo viere,

pamätám si, ako z rečníckeho pultu auly Kňazského seminára sv. Františka Xaverského v Badíne odznelo viac vzácnych prednášok od vzácnych spolubratov, ktorí mňa osobne povzbudili v premýšľaní či hľadaní ako žiť niektoré dôležité témy, ktoré budujú život v plnosti. Táto „prednáška“ mi priniesla veľkú výzvu, nemalé predsavzatie, aby som nás čo najviacerých povzbudil vo viere, v tomto darovanom tajomstve, ktoré žijeme. Chcem túto „prednášku“, alebo radšej toto zamyslenie usporiadať do 4 bodov:

1. vložiť ho do kontextu blížiaceho sa roku viery,

2. konkretizovať vieru podľa názvu tejto prednášky na živote človeka, ktorého najviac poznám

3. pozvať nás zmapovať naše farnosti ako prostredia, ktoré by nás mohli učiť hovoriť o viere

4. podeliť sa s Vami o skúsenosť: ktorí ľudia a akým spôsobom mňa v poslednom čase povzbudili vo viere


1. Kontext: Rok viery

Kongregácia pre náuku viery vydala z poverenia Svätého Otca Nótu s pastoračnými usmerneniami pre Rok viery. Ten ako dobre vieme sa začne 11. októbra 2012 (na 50. výročie otvorenia II. Vatikánskeho koncilu). Skončí 24. novembra 2013 (na slávnosť Krista Kráľa). Rok viery pápež Benedikt XVI. vyhlásil minulý rok v októbri Apoštolským listom Porta Fidei.

Vyhlásením tohto roku viery nám  Svätý Otec chce dať do centra pozornosti to, čo mal na srdci od začiatku svojho pontifikátu: stretnutie s Ježišom Kristom a krásu viery v neho. Na druhej strane si môžeme dobre vedomí problémov, s ktorými je dnes viera konfrontovaná, znovu uvedomiť aktuálnosť otázky, ktorú položil sám Ježiš, či «nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde»,(porov. Lk 18,8). Dokument (Nóta...) v úvode pripomína, že „Rok viery má prispieť k novej konverzii k Pánovi Ježišovi a k znovuobjaveniu viery, aby všetci členovia Cirkvi boli dôveryhodnými a radostnými svedkami vzkrieseného Pána, schopnými ukázať „dvere viery“ mnohým hľadajúcim.“

Často hovoríme dnes o viere ako o stretnutí so živým a zmŕtvychvstalým Ježišom; a o tom, čo nasleduje po tomto stretnutí. Tak sa mi to javí, že pre život viery nestačí keď sa ľudia stretnú s náukou, s vedomosťami a s pravidlami. To je len lampa viery. To, čo človeka naštartuje ale aj udržuje v chuti žiť vieru, sú ľudia, ktorí nás zoznamujú s náukou či pravidlami viery a zároveň privádzajú do Ježišovej prítomnosti. Ježiš je ten predavač oleja, aby lampy svietili.

A hovorí ústami proroka: „Poďte a kupujte... bez platenia.“ (Iz 55, 1) Viera ako tajomstvo, tak si to často na sv. omši pripomíname. Darované tajomstvo. Boh nás najmä tu v Európe a pomaly aj na Slovensku učí, že viera sa nedá darovať z generácie na generáciu nejakým ľudským spôsobom. Dá sa len prijať od Boha, aj keď skrze človeka. (Pozri podobenstvo o múdrych pannách, ktoré poslali zvyšných 5 ku predavačovi kúpiť si olej do nádob. Mt 25,9) Tajomstvo, ktoré nás prevyšuje, nedá sa vysvetliť. Dá sa ale do neho vstúpiť, (ako do oblaku). Tajomstvo, ktoré sa nedá vlastniť ale ktoré v pokore môžeme znovu a znovu objavovať.

 

2. Viera konkrétneho človeka

Nechcem o viere hovoriť teoreticky. Najlepšie sa viera vyjadruje na konkrétnom živote človeka. Človek, ktorého vieru najviac poznám sa volá Dominik Markoš. A tak mi na chvíľku dovoľte povedať niečo z toho, čo ja objavujem v tom „tajomnom oblaku“.

Ako chlapec som vyrastal v tradičnej viere, ktorá mala svoje pravidlá. Pravidlá modlitby, chodenia do kostola, chodenia na náboženstvo, miništrovania. Ale nebola stretávaním sa s Niekým. To mi nejako unikalo, a možno to unikalo aj tomu odovzdávaniu viery, ktoré som dostal. Niekedy sa predpokladá, že to príde automaticky. Ale moja skúsenosť je, že nemusí, ba často nepríde. Môj príbeh viery sa dramaticky zmenil po stretnutí s Tým, ktorý ma povolal do služby pre Neho a daroval mi nesmierny dar: Kňazstvo. Žijem tento dar 20 rokov, a je to ako víno, stále lepšie.

V tajomstve viery, ktorú prežívam je veľa rovín, spomeniem 2 z nich:

a)   Vnímam svoju vieru ako niečo, čo je korigované dvomi skutočnosťami: pochybnosťou – ktorá na jednej strane mi pomáha neuveriť hocičomu len preto, že to niekto povedal, ale skúmať všetko, najmä pravdu a Pravdu. Nie je to špekulatívna pochybnosť, ale čosi, čo ma vedie k tomu, aby som sa pýtal, či to ako žijem vieru je niečo, čo sa nedá žiť lepšie. To veľké slovo mojej viery, je slovo VIAC. Druhou korekciou mojej viery je nádej, ako niečo, čo príde všade prv ako viera, niečo čo predbieha vieru. Nádej ťahá moju vieru tam, kde ešte teraz nie je. Pozýva ju byť takou, akou by sa mohla stať.

 

b)   Na jednej strane vnímam vieru podobne ako sv. Pavol v 1 Kor15,2: „...ibaže by ste boli nadarmo uverili. Mám takú skúsenosť, vidím to ako možnosť, ktorá je všade okolo nás. Ako jedna z tých nepríjemných krajností, kam by som sa nechcel dostať. A modlím sa za to, aby som ani ja ani ľudia, ktorých mi Boh zveril neuverili nadarmo! Na druhej strane tejto duchovnej diagonály je skúsenosť o ktorej čítame v 1. Jánovom liste 5,4n, že viera je to, čo premáha tento svet. Často krát sme premožený týmto svetom, dobou, krízou, našimi vlastnými chybami a hriechmi, teda tým s čím proti nám Zlý zápasí. Ale nemusíme prehrávať. Pozerajúc na Kristovo víťazstvo na kríži, znovu tvrdím, že nemusíme prehrávať.

 

3. Farnosť ako škola hovorenia o viere

Keď sa narodí dieťa, nevie hneď hovoriť. Musí sa to naučiť. A učí sa tak, že počúva tých, ktorí k nemu hovoria. Tak sa postupne jeho bľabotavá reč, ktorej rozumie na začiatku len on sám, neskôr možno jeho rodičia, stane zrozumiteľnou pre všetkých. Aj viera má svoju reč. Aj o viere sa nenaučíme hovoriť automaticky, keď sa v nás viera narodí ako dar. Potrebujeme sa učiť hovoriť o našej viere. Osobnej viere, ktorá určite má zostať v kontexte Cirkvi a jej tradície. A to je oblasť svedectva na osobnej rovine človeka, či náboženskej kresťanskej skúsenosti, ak premýšľam v rozmere spoločenstva či komunity. Uvedomil som si jednu pravdu, že čím viac svedectiev ľudí som v živote počul, tým ľahšie bolo pre mňa hovoriť o svojej viere. V mojom pohľade na život farnosti mi často chýba priestor na svedectvo. Stratil sa. Niečo také, čo Židia mali keď do domáceho spoločenstva prišli hostia a dostali slovo (niečo povzbudivé povedať). Možno mi dáte za pravdu, že keď sa ľudí pýtame, čo oni vo viere prežívajú nastane ticho. Ale naozaj nemajú čo povedať? Ja tvrdím, že majú, len nevedia ako. Prečo nevedia? Ponúknem 2 vysvetlenia, ale určite sú aj ďalšie.

a)   hoci sú vo farnosti ľudia biologicky dospelí, ich hovorenie o viere je na úrovni batoľaťa. Nikto ich neučil o viere hovoriť. Poviem to ináč. My kňazi sme ich možno neučili hovoriť o osobnej viere, lebo nás nepočuli o nej hovoriť. A ak áno, tak možno si povedia tak pekne ako náš p. farár to nikdy nebudeme vedieť povedať. Ale aj my sme sa kedysi učili o viere hovoriť. Je dobré aj o tomto svedčiť. My tiež sme prežili „trapasy“, kedy sme chceli povedať o tom, čo prežívame s Bohom, a keď sme to dali do slov, tak sa celá tá hĺbka a krása kdesi vytratila a znelo to možno až príliš pateticky. Kedy ľudia, ktorí nás počúvali nerozumeli tomu čo hovoríme. Ale preto, že sme šli ďalej, naša reč o viere sa stávala vždy viac a viac zrozumiteľnou.

b)   človek môže onemieť. Napr. keď sa zľakne, prežije čosi traumatické, ťažké. Prestane hovoriť. Vtedy je nádej, že ak hovoril, dobrý lekár môže pomôcť nájsť cestu ako znovu prehovoriť. Možno sú aj v našich farnostiach ľudia, ktorí prestali hovoriť, lebo duchovne onemeli. Zažili niečo duchovne či ľudsky ťažké v oblasti spoločenstva, Cirkvi. Verím, že Ježiš uzdravuje aj dnes rovnako ako kedysi aj takýto druh nemoty.

 

4. Ľudia, ktorí ma v poslednom štvrťroku povzbudili vo viere

Vidím, ako sa Boh stará o dar, ktorý nám zveril. O našu vieru. Ako nám posiela ľudí, ktorí sú pre nás povzbudením. Toto je časť zoznamu ľudí, za ktorých ja Bohu ďakujem: Sv. Augustín, Cyprian Consliglio, kardinál John Henry Newman, pápež Benedikt XVI., moji farníci, kňazi z dekanátu aj diecézy, členovia misijného tímu, africkí študenti na Cypre, Regina Tan zo Singaporu, Heidi Baker....

Na záver:

Každý z nás máme ten svoj zoznam. Verím, že aj v Tvojom živote tento zoznam stále rastie. Slovo dnešného dňa, keď píšem toto zamyslenie je z listu sv. Pavla apoštola Filipanom. Hodí sa na záver tak ho použijem: „A som si istý, že ten, čo začal vo vás dobré dielo, aj ho dokončí až do dňa Krista Ježiša.“ Flp 1,6

Nech sa tak stane každému z nás.

21. septembra 2012

Dominik Markoš, farár v Sklabinej

Čítať 5952 krát

Súvisiace položky (podľe značky)