štvrtok, 01 júl 2010 16:53

Homília Benedikta XVI. - ukončenie Kňazského roku

Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Na Slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a pri príležitosti ukončenia Kňazského roku predniesol 11.júna 2010 pápež Benedikt XVI. túto homíliu:

 

Drahí bratia v kňazskej službe, drahí bratia a sestry,
Rok kňazov, ktorý sme slávili 150 rokov po smrti svätého farára z Arsu, ako vzoru kňazskej služby v našom svete, sa chýli ku koncu. Svätým arským farárom sme sa nechali viesť, aby sme znovu pochopili veľkosť a krásu kňazskej služby. Kňaz nie je len obyčajným držiteľom úradu ako tí, ktorí sú potrební v každej spoločnosti, aby mohla fungovať. Kňaz robí niečo, čo žiadna ľudská bytosť nemôže robiť sama od seba: v Kristovom mene hovorí slová rozhrešenia našich hriechov, ktorými Boh mení situáciu nášho života. Prednáša nad darmi chleba a vína Kristove slová vďakyvzdania, ktoré sú slovami transsubstanciácie – prepodstatnenia, slovami, ktoré sprítomňujú jeho samého, Zmŕtvychvstalého, jeho telo a krv a premieňajú tak elementy sveta: slovami, ktoré otvárajú svet Bohu a privádzajú ho k nemu. Kňazstvo teda nie je obyčajný „úrad“, ale sviatosť: Boh si slúži úbohým človekom, aby bol jeho prostredníctvom prítomný pre ľudí a konal v ich prospech. Táto smelosť Boha, ktorý zveruje ľudským bytostiam seba samého, ktorý napriek tomu, že pozná naše slabosti, dôveruje, že ľudia budú schopní jednať a byť prítomní v jeho zastúpení. Táto smelosť Boha je niečím skutočne veľkým, čo je skryté za slovom „kňazstvo“. To, že nás Boh považuje za toho schopných, že týmto spôsobom volá mužov do svojej služby a zvnútra sa tak s nimi spája, je tým, nad čím sme chceli tento rok nanovo uvažovať a chápať.

Chceli sme opäť vzbudiť radosť z toho, že je nám Boh tak blízko, a vďačnosť za to, že sa zveruje našej slabosti; že nás deň po dni vedie a podporuje. Chceli sme tak opäť ukázať mladým, že toto povolanie, toto spoločenstvo služby Bohu a s Bohom existuje, ba dokonca, že Boh očakáva od nás naše „áno“. Spoločne s Cirkvou sme chceli opäť dať na vedomie, že toto povolanie musíme od Boha žiadať. Prosíme o robotníkov na Božiu žatvu a táto prosba, adresovaná Bohu, je súčasťou klopania Boha na srdce mladých, ktorí sa pokladajú za schopných toho, za čo ich považuje schopných Boh. Dalo sa očakávať, že „nepriateľovi“ tohto nového lesku kňazstva sa to nebude páčiť; najradšej by videl jeho zánik, aby bol nakoniec Boh zo sveta vypudený. A tak sa stalo, že práve v tomto roku radosti zo svätosti kňazstva vyšli na svetlo hriechy kňazov, osobitne zneužívanie tých najmenších, v ktorých sa kňazstvo ako poslanie Božej starostlivosti na úžitok človeka obracia v svoj opak. I my neprestajne prosíme Boha i postihnuté osoby o odpustenie a pritom sľubujeme, že chceme urobiť všetko možné, aby k tomuto zneužitiu už nikdy nemohlo dôjsť; sľubujeme, že pri prijímaní kňazskej služby a pri formácii v priebehu prípravy na ňu budeme robiť všetko, čo môžeme, aby sme zvážili autenticitu povolania, a že chceme stále viac sprevádzať kňazov na ich ceste, aby ich Pán chránil a strážil v neľahkých situáciách a nebezpečenstvách života. Keby mal byť Rok kňazov oslavou nášho osobného ľudského nasadenia, bol by spomínanými udalosťami zničený. Pre nás však išlo o pravý opak: stať sa hodnými Božieho daru, daru, ktorý sa skrýva „v hlinených nádobách“ a ktorý stále znovu prostredníctvom ľudskej slabosti konkretizuje jeho lásku v tomto svete. To, čo sa stalo, tak chápeme ako pokyn k očisteniu, k úlohe, ktorá nás sprevádza do budúcnosti a ktorá nám o to skôr dáva poznať a milovať tento veľký Boží dar. Dar sa tak stáva záväzkom odpovedať na odvahu a pokoru Boha našou odvahou a našou pokorou. Kristovo slovo, ktoré sme opakovali vo vstupnom speve dnešnej liturgie, nám teraz môže povedať, čo znamená stať sa a byť kňazom: „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11,29).

Slávime slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a skrze liturgiu spoločne akoby nazeráme dovnútra Ježišovho srdca, ktoré bolo v smrti otvorené kopijou rímskeho vojaka. Áno, jeho srdce sa pre nás a pred nami otvorilo, a tým nám bolo otvorené srdce samého Boha. Liturgia interpretuje jazyk Ježišovho srdca, ktoré hovorí o Bohu predovšetkým ako o pastierovi ľudí a ukazuje nám tak Ježišovo kňazstvo, ktoré pramení vo vnútri jeho srdca. Ukazuje nám tak trvalý základ ako i platné kritérium každej kňazskej služby. Chcel by som dnes meditovať predovšetkým nad textami, ktorými modliaca sa Cirkev odpovedá na Božie slovo prezentované v čítaniach. V týchto spevoch sa prelínajú slovo a odpoveď. Z jednej strany sú vzaté z Božieho slova, ale z druhej strany sú odpoveďou človeka na toto slovo, odpoveďou, v ktorej sa samotné slovo zdieľa a vstupuje do nášho života.

Najdôležitejším z týchto textov dnešnej liturgie je Žalm 23 – „Pán je môj Pastier“, v ktorom modliaci sa Izrael prijal sebazjavenie Boha ako pastiera, ktorý sa stal ukazovateľom svojím vlastným životom. „Pán je môj pastier, nič mi nechýba“; v tomto prvom verši sa vyjadruje radosť a vďačnosť za to, že Boh je prítomný a stará sa o človeka. Čítanie z Knihy proroka Ezechiela začína rovnakou témou: „Ja sám vyhľadám svoje stádo a ujmem sa ho“ (Ez 34,11). Boh sa o mňa osobne stará. Nie je vzdialeným Bohom, pre ktorého by môj život znamenal príliš málo. Svetové náboženstvá, ako môžeme vidieť, vždycky vedeli, že Boh je v konečnom dôsledku jeden. Tento Boh však bol ďaleko. Zdanlivo ponechával svet iným mocnostiam, silám a božstvám. S tými bolo treba dohodnúť sa. Jediný Boh bol dobrý, avšak vzdialený. Nepredstavoval nebezpečenstvo, ale neposkytoval ani pomoc. Nebolo preto nevyhnutné sa ním zaoberať. Nevládol.

Táto myšlienka sa podivným spôsobom znovu vynorila v osvietenstve. Chápalo sa, že svet predpokladá Stvoriteľa. Tento Boh však stvoril svet a potom sa vraj od neho zjavne dištancoval. Svet mal naraz súbor svojich zákonov, podľa ktorých sa rozvíjal a do ktorých Boh nezasahoval, nemohol zasahovať. Boh bol jednoducho vzdialeným počiatkom. Mnohí si možno ani nepriali, aby sa Boh o nich staral. Nechceli byť Bohom rušení. Avšak tam, kde sú starosť a láska Božia vnímané ako nepríjemnosť, je prekrútená ľudská existencia. Je krásne a potešujúce, keď je niekto, kto ma má rád a stará sa o mňa. A je omnoho dôležitejšie, že existuje Boh, ktorý ma pozná, miluje ma a stará sa o mňa.

„Poznám svoje ovce a moje ovce poznajú mňa“ (Ján 10,14), hovorí Cirkev pred evanjeliom Pánovými slovami. Boh ma pozná, stará sa o mňa. Táto myšlienka by nás mala skutočne robiť šťastnými. Nechajme ju preniknúť hlboko do svojho vnútra. Potom tiež pochopíme, čo vyjadruje: Boh chce, aby sme ako kňazi v jednom malom bode dejín zdieľali jeho starosť o ľudí. Ako kňazi chceme byť ľuďmi, ktorí sa v spoločenstve s jeho starosťou o ľudí staráme a konkrétne im túto Božiu starostlivosť dávame zakúsiť. Kňaz by vzhľadom k oblasti, ktorá mu je zverená, mal spolu s Pánom povedať: „Poznám svoje ovce a moje ovce poznajú mňa.“ „Poznať“ podľa Svätého písma neznamená nikdy iba vonkajšie poznanie tak, ako poznávame telefónne číslo nejakej osoby. „Poznať“ znamená byť druhému vnútorne nablízku. Mať ho rád. Mali by sme sa snažiť „poznávať“ ľudí ako Boha a vzhľadom k Bohu; mali by sme sa snažiť kráčať spolu s nimi po ceste priateľstva s Bohom.

Vráťme sa k nášmu Žalmu. Hovorí sa tam: „Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu. I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou“ (23, 3-4). Pastier ukazuje správnu cestu tým, ktorí sú mu zverení. Predchádza a vedie ich. Povedzme to inak: Pán nám ukazuje, ako sa realizuje správne bytie človeka. On nás učí umeniu byť osobou. Čo mám robiť, aby som sa nezvrhol, aby som nepremárnil svoj život v strate zmyslu? Práve to je otázka, ktorú si musí klásť každý človek a ktorá má svoju platnosť v každom životnom období. Koľko temnôt jestvuje okolo tejto otázky v našej dobe! Stále znovu sa nám vybavujú slová Ježiša, ktorý mal súcit s ľuďmi, pretože boli ako ovce bez pastiera. Pane, zmiluj sa aj nad nami! Ukáž nám cestu! Z evanjelia vieme toto: On sám je život. Žiť s Kristom, nasledovať ho – znamená nachádzať správnu cestu, aby náš život mal zmysel a aby sme jedného dňa mohli povedať: „Áno, žiť bolo dobré.“

Izraelský ľud bol a je vďačný Bohu, pretože v prikázaniach ukázal cestu života. Veľký Žalm 119 je jedinečným výrazom radosti z tohto faktu: netápeme v temnotách. Boh nám ukázal, kde je cesta a ako môžeme správne kráčať. To, čo nám hovoria prikázania, bolo zhrnuté v Ježišovom živote a stalo sa živým vzorom. Tak chápeme, že tieto Božie smernice nie sú okovy, ale cesta, ktorú nám ukazuje on. Môžeme sa z nich tešiť a radovať, pretože v Kristovi sú pred nami ako žitá realita. On sám nás obšťastňuje. Na spoločnej ceste s Kristom si osvojujeme skúsenosť radosti zo Zjavenia a ako kňazi máme odovzdávať ľuďom radosť z toho, že nám bola ukázaná správna cesta.

Potom je tu slovo o „tmavej doline“, ktorou Pán vedie človeka. Cesta každého z nás jedného dňa povedie do tmavej doliny smrti, kam nás nikto nemôže sprevádzať. On tam bude. Kristus sám zostúpil do temnej noci smrti. Ani tam nás neopustí. I tam nás vedie. „Ak zostúpim do podsvetia, aj tam si,“ hovorí Žalm 139. Áno, ty si prítomný i v tomto poslednom súžení, a tak môže náš responzoriálny Žalm povedať: ani v tmavej doline sa nebudem báť zlého. Keď hovoríme o tmavej doline, môžeme pomyslieť tiež na tmavú dolinu pokušení, malomyseľnosti a skúšok, ktorými každý človek musí prejsť. I v týchto tmavých dolinách je on. Áno, Pane, v temnotách pokušení, v hodinách temnôt, kedy sa zdá, že všetky svetlá zhasnú, ukáž mi, že si tam. Pomôž nám kňazom, aby sme mohli byť po boku ľuďom, ktorí sú nám v týchto temných nociach zverení. Aby sme im mohli ukázať tvoje svetlo.

„Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou“: pastier potrebuje prút proti divej zveri, ktorá chce preniknúť do stáda; proti lupičom, ktorí hľadajú svoju korisť. Okrem prútu je tu i palica, ktorá poskytuje oporu a pomoc pri ceste náročným terénom. Oboje patrí i do služby Cirkvi, do kňazskej služby. I Cirkev má používať palicu; palicu, ktorá chráni vieru proti falzifikátorom, proti orientáciám, ktoré sú v skutočnosti dezorientáciami. Pravé použitie palice môže byť službou lásky. Vidíme dnes, že nejde o lásku, keď je tolerované jednanie nehodné kňazského života. Rovnako ako nejde o lásku, ak sa pripustí šírenie herézy, skomolenia a znetvorenia viery, ako by sme si mohli autonómne vymýšľať vieru. Akoby už nebola darom Božím, drahocennou perlou, ktorú si nenecháme vytrhnúť. Zároveň sa však palica musí stále znovu stávať pastierskou palicou, ktorá pomáha ľuďom kráčať po ťažkých cestičkách a nasledovať Pána.

Na konci Žalmu sa hovorí o prestieranom stole, oleji, ktorým je pomazaná hlava, naplnenom kalichu až po okraj a o prebývaní v dome Pánovom. V Žalme to vyjadruje predovšetkým perspektívu radosti zo slávnostného bytia s Bohom v chráme, byť hosťom, ktorému slúži on sám s možnosťou prebývať spolu s ním. Pre nás, ktorí sa modlíme tento Žalm s Kristom a s jeho telom, ktorým je Cirkev, získala táto perspektíva nádeje ešte väčšiu šírku a hĺbku. V týchto slovách vidíme akúsi prorockú predpoveď mystéria Eucharistie, v ktorom nás hostí samotný Boh, dáva nám sám seba ako pokrm – ako onen chlieb a jemné víno, ktoré môžu tvoriť poslednú odpoveď na vnútorný hlad a smäd človeka. Ako nebyť vďačný za to, že môžeme byť denne hosťami pri samotnom Božom stole a prebývať u neho? Ako nemať radosť z toho, že nám prikázal: „Toto robte na moju pamiatku“? Radosť z toho, že nás necháva, aby sme ľuďom prestierali Boží stôl, dávali im jeho telo a jeho krv a ponúkali im drahocenný dar jeho prítomnosti. Áno, môžeme sa z celého srdca modliť slovami žalmu: „Dobrota a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života“ (23, 6).

Nakoniec sa ešte nakrátko pozrieme na dva spevy na prijímanie, ktoré nám dnes Cirkev ponúka v liturgii. Najprv je to slovo, ktorým svätý Ján uzatvára svoje rozprávanie o Ježišovom ukrižovaní: „Jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda“ (Ján 19,34). Ježišovo srdce je prebodnuté kopijou. Je otvorené a stáva sa prameňom: voda a krv, ktoré vychádzajú, odkazujú na dve základné sviatosti, z ktorých Cirkev žije: krst a Eucharistiu. Z prebodnutého Pánovho boku, z jeho otvoreného srdca vyviera živý prameň, ktorý prechádza storočiami a vytvára Cirkev. Otvorené srdce je prameňom novej rieky života; v tomto kontexte Ján určite myslel tiež na proroctvo Ezechiela, ktorý vidí, ako z nového chrámu vychádza rieka, ktorá dáva plodnosť a život (Ez 47). Ježiš sám je novým chrámom a jeho otvorené srdce je prameňom, z ktorého prúdi rieka nového života, ktorý sa nám dáva v krste a v Eucharistii.

Liturgia slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho však podáva ako spev k prijímaniu ešte jedno slovo, ktoré je podobné a je vzaté z Jánovho evanjelia: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody“ (porov. Ján 7,37). Vo viere vlastne pijeme zo živej vody Božieho slova. Veriaci sa tak sám stáva prameňom, dáva vyprahnutej zemi dejín živú vodu. Vidíme to na svätcoch. Vidíme to na Márii, ktorá sa – ako veľká žena viery a lásky – stala v priebehu stáročí prameňom viery, lásky a života. Každý kresťan a každý kňaz by sa, počínajúc od Krista, mal stať prameňom, ktorý odovzdáva život druhým. Mali by sme dávať vodu života vyprahnutému svetu. Pane, ďakujeme Ti, pretože si nám otvoril srdce; pretože svojou smrťou a vzkriesením si sa stal prameňom života. Urob, aby sme boli živými osobami, živými z tvojho prameňa, a daruj nám, aby sme boli i my schopní dávať tejto našej dobe vodu života. Ďakujeme ti za milosť kňazskej služby. Pane, žehnaj nás a žehnaj všetkých ľudí tejto doby, ktorí sú smädní a hľadajú. Amen.

Zdroj: Preklad: Peter Dufka

Ďalšie informácie

Čítať 3324 krát