nedeľa, 25 apríl 2010 02:22

o. Jozef Gič – kamienok mozaiky

Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Práve prebiehajúci rok kňazov a aktivity s tým spojené ma podnietili k zamysleniu sa nad tým, čo pre mňa znamenali kňazi v mojom živote...

Ako prvý mi zišiel na um kňaz, ktorého si ako prvého pamätám. Nie ten, ktorý ma krstil, to by som si pamätala veľmi ťažko. Ale bol to kňaz, ktorý ma doviedol k prvému svätému prijímaniu. V podstate nič zvláštne...možno...keby som v ten slávnostný deň mala vek ako ostatné deti. Lenže...práve odvaha tohto kňaza, ktorý neváhal pripraviť päťročné dieťa (6 som mala v pondelok po slávnosti) a dôverovať svojmu úsudku, že to, čo robí má zmysel, ma vždy i v neskorších rokoch fascinovala. Že dotyčnému kňazovi odvaha nikdy nechýbala, som sa napokon dozvedela až oveľa neskôr.

Jozef Gič, rodák zo Sniny, svoju odvahu a odhodlanie žiť pre to, čo malo a má zmysel, dokázal neraz i v „súboji“ s vtedajšou štátnou mocou. Citujem z internetového zdroja: „Po vojne v roku 1949 ako mladý kňaz, správca farnosti Lieskovec pri Humennom, dostal predvolanie na ONV kvôli údajnému porušeniu premávkovej bezpečnosti. Bola to iba zámienka. Cestou do Humenného ho prepadla hliadka Verejnej bezpečnosti a veci nabrali rýchly spád. Cez Prešov a Kysak bol bez akéhokoľvek pojednávania či súdu odvedený do Tábora nútenej práce v Novákoch. Zo dňa na deň prišiel o všetko. Štyri roky bol premiestňovaný z jedného pracovného tábora do druhého, keď bol neskôr na slobode, nesmel pôsobiť ako kňaz. Zásahy totalitnej moci voči jeho osobe pokračovali. Avšak tento muž, kňaz objavil lepší a trvalý majetok. Mal vieru a nádej.“

V našej farnosti bol práve v Dubčekových rokoch a podarilo sa mu za veľmi krátky čas postaviť nový farský kostol a farskú budovu...potom odišiel – za „odmenu“ ho prevelili a veľmi dlho som o ňom nepočula. Až po dlhých 22 rokoch som jedného dňa sediac v malom obchodíku zdvihla hlavu od stola a videla ho vo dverách... Aj keď to bol už starý pán, až mi srdce podskočilo, keď som ho hneď spoznala. S malou dušičkou som mu pripomenula dávne časy nedúfajúc, že si spomenie. A on si spomenul dokonca na meno... a na fotku, kde mám medzi ostatnými nohy pol metra od zeme sediac na lavičke... I preto ma pred pár mesiacmi dojalo k slzám, keď som počúvala v rádiu o mladých gymnazistoch, ktorí si práve jeho životnú púť vybrali ako tému rozprávania o nenápadných hrdinoch našej doby. A zozbieraním faktov, o ktorých netušila niekedy ani vlastná rodina, prezentovali tento bohatý život v projekte ÚPN a Konfederácie politických väzňov dokonca na celoslovenskej úrovni.

Tieto tri zastavenia s mojím prvým kňazom boli vzácnymi čriepkami v mozaike stretnutí, ktoré som s kňazmi doteraz mala. Nie všetkých si pamätám po mene...boli i takí, ktorí nezanechali výraznú stopu...ale to už tak v mozaike býva. Je ich však veľa takých, u ktorých sviatosť zmierenia bola sviatkom. Ktorých prežívanie svätej omše bolo neotrasiteľným svedectvom skutočnosti. Ktorých slová kázne si pamätám doteraz. Ktorých čas darovaný v rozhovore bol najvzácnejším darom. Ktorých ochota byť nablízku (neraz i napriek vlastným problémom) sa nedá zabudnúť nikdy. Pri všetkých týchto kamienkoch mozaiky sa mi v mysli vynárajú konkrétne tváre od môjho spovedníka a duchovného vodcu zo študentských čias až po nášho terajšieho farára... A je mi pri tom teplo na duši...

Neviem, aké stretnutia má ešte Pán pre mňa pripravené. Akurát viem to, že ma nikdy nenechal napospas problémom a vždy mi v pravý čas poslal do cesty svojho anjela v podobe kňaza. Vlastne, ako vravel Arský farár: „Ak by sme stretli kňaza a anjela, mal by som pozdraviť kňaza skôr ako anjela. Anjel je Boží priateľ, ale kňaz stojí na jeho mieste. Keď vidíš kňaza, mysli na nášho Pána Ježiša Krista". A tak sa na každé ďalšie stretnutie teším.

Viera Kovalíková

Zdroj: http://www.upcke.sk/index.php?site_id=22&id=401

Ďalšie informácie

Čítať 4493 krát