streda, 21 november 2012 16:56

Charles J. Chaput: Lekcie z ješivy

Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Pred časom nás zaujal článok philadelphského arcibiskupa Charlesa J. Chaputa, ktorý bol publikovaný v časopise First things (september 2012) a tiež v novembrovom čísle časopisu Slovo medzi nami. Po súhlase, ktorý sme dostali od redemptoristov ho veľmi radi uverejňujeme aj na našej webovej stránke.

 

 

Čo som sa naučil v newyorskej ješive

Keď k židovskému ľudu prehovoril prorok Izaiáš a povedal: „Vy však sa budete volať kňazmi Pána, služobníkmi nášho Boha vás budú nazývať,“ adresoval to celému Božiemu ľudu. Keď teda Cirkev ohlasuje toto Božie slovo v katolíckej liturgii, Boh sa cez tieto slová prihovára ku každému kresťanovi. Vďaka krstu máme všetci podiel na kráľovskom kňazstve Ježiša Krista. V krste ste všetci pomazaní, čiže „označení“ posväteným olejom, čo znamená, že sme vyčlenení, posvätení a oddaní Božiemu dielu.

Niektoré roky je táto práca ľahšia ako po iné roky. Minulé desaťročie bolo náročným obdobím pre celé katolícke spoločenstvo, ale pre kňazov to bol obzvlášť bolestný kríž.

Život môže byť dlhou cestou učenia sa a Boh nás z času na čas požehná tým, že nám dovolí nahliadnuť do svojej vôle a do nás samých. Platí to najmä, keď nás Pán pozýva k obráteniu. Obrátenie a obnova sú dôležité pre každého kresťana. No sú priam nevyhnutné pre tých z nás, ktorí sú kňazmi a biskupmi, pretože naše povolanie nás volá k tomu, aby sme boli iskrou Božej lásky v ľudských srdciach. Ak sa nezmenia kňazi a biskupi, v živote Cirkvi sa potom toho môže zmeniť len veľmi málo.

Na jar som navštívil Yeshivu, univerzitu v New Yorku, aby som sa zúčastnil na dialógu medzi židovskými vedcami a skupinou katolíckych biskupov, ktorý pred pár rokmi založil zosnulý kardinál a parížsky arcibiskup Jean-Marie Lustiger. Yeshiva je židovská univerzita, ktorá zahŕňa štúdium tradičných náboženských textov, najmä Tóry a Talmudu. Štúdium prebieha formou prednášok, no patrí doňho aj ponorenie sa do Božieho slova, čiže chavruta, čo v aramejčine znamená „priateľstvo“ alebo „spoločnosť priateľov“.

Spôsob učenia chavruta spočíva v tom, že mladíci rozdelení do dvojčlenných skupín debatujú a vzájomne sa podnecujú k hlbšiemu chápaniu Písma. Vedú ich rabínski učenci, ktorí sa však počas pobytu v študovni sami stávajú súčasťou vzdelávacieho dialógu a rozširujú si chápanie posvätného textu.

Z Yeshivy som sa vrátil s tromi hlavnými dojmami. V prvom rade ma prekvapil zápal študentov pre Tóru. Nedá sa povedať, že by ju len študovali, oni ju pohlcovali. Alebo by sa možno dalo povedať, že Božie slovo pohlcovalo ich.

Keď sa muž so ženou do seba zaľúbia, určitý druh elektrického náboja nie je len medzi nimi, ale aj vo vzduchu okolo nich. Príbeh každého pravého stretnutia s Bohom je rovnaký.

Sväté písmo je ľúbostný román. Je to príbeh lásky Boha k ľudstvu. Keď svoje srdcia úplne odovzdáme hľadaniu Boha v bohatstve jeho Slova, začneme objavovať a zažívať rovnaký elektrický náboj. Videl som ho u študentov na Yeshive.

Druhá vec, ktorú som si všimol, bola moc Svätého písma vytvárať nový život. Božie slovo je živým dialógom medzi Bohom a ľudstvom. Tento božský dialóg sa odrážal vo vzdelávacom dialógu medzi študentmi. Títo študenti sa najprv stretli ako cudzí ľudia, ale ich uvažovanie o Písme a delenie sa o svoje zistenia vytvorilo niečo viac ako oni sami – priateľstvo medzi nimi a priateľstvo, ktoré ich presahovalo, priateľstvo s Bohom.

Napokon som v životoch týchto židovských študentov videl neuveriteľné trvanie Božích prísľubov a Božieho slova. Napriek stáročiam prenasledovania, exilu, rozptýleniu a aj odpadlíctvu židovský národ naďalej existuje, pretože jeho zmluva s Bohom je živá a trvalá. Božie slovo je organizačným princípom jeho identity. Je základom a tmelom ich vzťahov jeden s druhým, s ich minulosťou a budúcnosťou. A čím sú Božiemu slovu vernejší, tým sú si istejší svojím prežitím.

Chcel som tým povedať, že čo som videl na Yeshive by sa malo vzťahovať aj na každého kresťana, no najmä na tých z nás, ktorí sú kňazmi či biskupmi. Zdrojom nášho bratstva a pečaťou nášho priateľstva je osoba Ježiša Krista, živá v Božom slove a živá v Eucharistii, ktoré slávime a o ktoré sa delíme počas roka.

Aj keď v Evanjeliu podľa Matúša Ježiš súťaží so židovskými učiteľmi vtedajšej doby o právomoc tlmočiť Božie slovo, predsa potvrdzuje ich rabínsku úlohu. Davom hovorí, že rabíni „zasadli na Mojžišovu stolicu. Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia […].“ V katolíckej tradícii vidíme túto rabínsku úlohu v povinnostiach a zodpovednosti kňazov. V našich spoločenstvách Boh poveril úlohou zasadnúť na Mojžišovu stolicu svojich kňazov.

Tí z nás, ktorí sme kňazmi, musíme robiť všetko pre to, aby sme sa očistili od márnivosti, strachu, únavy a zlosti a stali sa hodnými tejto zodpovednosti. Naše vlastné duše a duše našich ľudí budú závisieť na ohni, ktorý by mal blčať v našich srdciach — oheň lásky pre Ježiša Krista, pre Božie slovo vo Svätom písme, pre Cirkev ako našu matku a pre ľudí, ktorých Boh vložil do našej starostlivosti.

Božie slovo nikdy neslabne. Jeho prísľuby sa nikdy nestratia. Pri vysviacke pozýva každého kňaza k výnimočnému vzťahu priateľstva so sebou samým a vzťahu služby jeho ľudu. Práve toto je jedinou skutočnou výsadou kňazstva. Je jedinou, ktorú by sme mali hľadať a jedinou, ktorú potrebujeme pre život plodnosti a radosti.

Ako veriaci a kňazi sa musíme znovu zaviazať, že budeme dôverovať trvaniu Božieho slova, že si budeme obnovovať zápal pre Písmo a že budeme nasledovať svedectvo zanietenia, ktoré som videl u študentov Yeshivy — rovnaké zanietenie, ktoré by malo žiť v každom z nás. Dlhá tma minulého desaťročia skončí. Boh robí všetky veci nové. Musíme čerpať silu z viery a odvahy druhých. Musíme sa Bohu odovzdať úplne, aby cez nás mohol vytvoriť nový život pre našu Cirkev, náš ľud a pre nás samých.

Francúzsky spisovateľ François Mauriac raz povedal: „Každý, kto naozaj spoznal Boha, sa už z neho nikdy nevylieči.“ Myslím si, že táto myšlienka zhrňuje život každého dobrého kňaza, čo som kedy poznal. Každý z nás začal svoje kňazstvo ako ľúbostný vzťah s Bohom Izraela a Ježišom Kristom. Ten smäd po stretnutí so živým Bohom, ten hlad po Božom slove, ktoré by pohltilo a pretvorilo naše životy rovnakým elektrickým nábojom, aký vidieť v miestnostiach Yeshivy, stále horí v každom z nás.

V Evanjeliu podľa Lukáša Ježiš hovorí Nazaretčanom: „Dnes sa splnilo toto [Izaiášove] Písmo, ktoré ste práve počuli.“ Tieto slová sú centrom ľudských dejín, osou, okolo ktorej sa točí celé stvorenie. Ježiš je alfou a omegou tohto sveta a všetkých svetov a musíme ho znova vyhlásiť za alfu a omegu nášho osobného života a kňazskej služby. Miluje nás, svojou krvou nás oslobodil od hriechov a zo svojej Cirkvi skutočne urobil Kráľovstvo.

Vo svojom kňazskom živote som sa mnohokrát vrátil k jednému veršu z Evanjelia podľa Lukáša, pretože sa prihovára k učeníkom, akými by sme mali byť aj my. Ježiš povedal: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!“

Oheň, o ktorom Kristus hovoril, je oheň lásky, zanietenia, odvahy a nádeje, ktorý obracia srdcia a premieňa svet. Takýto oheň nachádzame v Božom slove. Ako povedal kardinál Lustiger: „Od udalosti stvorenia sveta až po dar desatora Sväté písmo opisuje povolanie a duchovnú podstatu človeka písmenami ohňa.“

Znova musíme získať poslanie, ktoré pre nás Boh určil ako pre kresťanov, ale najmä ako pre kňazov; poslanie litery a lásky, učenia a služby. Sami sa musíme stať písmenami ohňa, ktoré hovoria o láske Boha k svojmu stvoreniu. Nech nám Boh udelí túžbu spáliť každý atóm, každú stopu, každú spomienku na nás samých v ohni služby Božej vôli.

Charles J. Chaput je philadelphským arcibiskupom.

Čítať 3418 krát