utorok, 09 október 2012 10:50

Začala synoda o novej evanjelizácii

Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Ahoj modlitebník za kňazov,
iste si aj ty postrehol, že včera 7. októbra 2012 začala aj našim spoločenstvom dlho očakávaná synoda o novej evanjelizácii. Potrvá do konca mesiaca. Stojí za to sledovať a čítať články, ktoré pri tejto príležitosti vychádzajú a dokumenty, ktoré z nej vzídu.

Spoločenstvo Modlitby za kňazov žije dve poslania. Okrem toho hlavného, ktoré je obsiahnuté v názve spoločenstva, je to aj evanjelizácia. Považujeme ju za niečo, čo by malo byť pre každého kresťana samozrejmosťou. Je vôbec potrebné evanjelizovať aj na Slovensku? Mohli by sme povedať, že v našich končinách je kresťanov neúrekom. Aspoň podľa sčítania ľudu. Život nám však ukazuje inú realitu. Musíme preto prebúdzať pokrstených, hľadať nové formy, ktoré pomôžu ich návratu k nebeskému Otcovi.

Ponúkame vám výber z myšlienok Benedikta XVI., ktoré predniesol na úvod synody počas jej zahájenia pri homílii, ale aj tie, ktoré o deň neskôr povedal pri spoločnej liturgii hodín. Želáme tebe, aj sebe, aj všetkým, aby v nás horel mocný oheň, od ktorého sa zapália ďalší.

Benedikt XVI.: „Cirkev existuje, aby evanjelizovala. Učeníci, verní prikázaniu Pána Ježiša Krista, odišli do celého sveta, aby ohlasovali Dobrú zvesť a všade zakladali kresťanské komunity. Časom sa stali dobre zorganizovanými cirkvami s množstvom veriacich. V určitých historických obdobiach Božia prozreteľnosť vzbudila obnovený dynamizmus evanjelizačnej aktivity Cirkvi. Stačí si spomenúť na evanjelizovanie anglosaských a tiež slovanských národov alebo ohlasovanie evanjelia na Americkom kontinente, ďalej na misionárske cesty k obyvateľom Afriky, Ázie a Oceánie. Na tomto dynamickom základe s radosťou hľadím na dve žiarivé postavy, ktoré som pred chvíľou vyhlásil za učiteľov Cirkvi – sv. Jána z Avily a sv. Hildegardu z Bingenu. Aj v našom čase Duch Svätý vzbudil vo svojej Cirkvi nový rozmach ohlasovania Dobrej zvesti, duchovný a pastoračný dynamizmus, ktorý našiel svoje univerzálne vyjadrenie a svoj dôležitý impulz v Druhom vatikánskom koncile. Takýto obnovený dynamizmus evanjelizácie vplýva pozitívnym spôsobom na dve osobitné „vetvy“, ktoré z nej vychádzajú. Na jednej strane misia ad gentes, teda ohlasovanie evanjelia tým, ktorí ešte nepoznajú Ježiša Krista a jeho posolstvo spásy. Na strane druhej nová evanjelizácia predovšetkým zameraná na osoby, ktoré napriek tomu, že boli pokrstené, sa vzdialili od Cirkvi a žijú bez kresťanských zásad. Synodálne zhromaždenie, ktoré dnes začína, je venované práve tejto novej evanjelizácii, aby ľuďom pomohlo nanovo stretnúť sa s Pánom, ktorý ako jediný naplní hlboký význam existencie a naplní ju pokojom, ale tiež aby napomohlo znovuobjaveniu viery, prameňu milosti, ktorá prináša radosť a nádej do osobného, rodinného a spoločenského života. Samozrejme, že toto konkrétne zameranie nemá oslabiť ani misionársku horlivosť v jej pravom zmysle, ani aktivity riadnej evanjelizácie v našich kresťanských spoločenstvách. V skutočnosti sa tri aspekty jedinej reality evanjelizácie navzájom dopĺňajú a obohacujú.“

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Evanjelizátor je podľa Svätého Otca ten, kto je vo svojom srdci presvedčený o tom, že je to Boh, kto koná v Cirkvi a ten, koho spaľuje túžba po komunikovaní Krista celému svetu. Následne synodálnym otcom ponúkol meditáciu nad veľkou otázkou, ktorá je stále prítomná v mnohých ľudských srdciach. Bola tam aj pred tým, ako narodenie dieťaťa v tú noc v Betleheme zmenilo dejiny a rovnako zaznieva aj po dvetisíc rokoch ohlasovania evanjelia. Kto je Boh? Čo má spoločné s ľudstvom? Benedikt XVI. sa v odpovedi na túto otázku dotkol základného bodu synody: „Existuje, alebo neexistuje Boh za tichom celého univerza, za mrakmi dejín? Ak tento Boh existuje, pozná nás a má niečo s nami spoločné? Je tento Boh dobrý a realita dobra má alebo nemá silu vo svete? Táto otázka je v súčasnosti rovnako aktuálna, ako bola v tých časoch. Mnohí sa pýtajú: Boh je iba hypotézou, alebo nie? Je, alebo nie je skutočnosťou? Prečo nedá o sebe vedieť? ’Evanjelium‛ hovorí o tom, že Boh prerušil svoje mlčanie. Boh prehovoril, Boh existuje (...) Boh nás pozná, miluje a vstúpil do našich dejín. Ježiš je jeho Slovom, je to Boh s nami, Boh, ktorý nám ukazuje, že nás miluje, že s nami trpí až po smrť a vstáva z mŕtvych“.
Toto je odpoveď Cirkvi na veľkú otázku. Svätý Otec položil synodálnym otcom aj ďalšiu zásadnú otázku. „Boh prehovoril, prelomil veľké mlčanie a zjavil sa. Ale ako môžeme predložiť túto realitu dnešnému človeku takým spôsobom, aby sa stala spásou?“

Vychádzajúc z hymnu dnešnej liturgie hodín poukázal na tri základné kroky. Prvým je modlitba. Apoštoli nevytvorili Cirkev „vypracovaním ústavy“, ale tým, že sa schádzali na modlitbách v očakávaní Turíc:
„Cirkev nemôžeme vytvárať my, môžeme ju jedine ukázať takú, akú ju stvoril on. Cirkev nevzniká kvôli nášmu pričineniu, ale kvôli konaniu a Božím slovám (...) Iba Boh môže tvoriť svoju Cirkev. Ak Boh nekoná, naša činnosť ostáva iba našou a je nepostačujúca. Iba Boh môže vydať svedectvo o tom, že je to on, kto hovorí a kto hovoril“. Preto Svätý Otec pripomenul, že modlitba na začiatku každého synodálneho zhromaždenia „nie je iba formalitou“, ale prejavom uznania skutočnosti, že „iniciatíva“ je vždy u Boha; môžeme o ňu prosiť a Cirkev môže s Bohom iba „spolupracovať“. Z toho vychádza druhý základný krok, ktorý v latinčine znie „confessio“, verejné vyznávanie vlastnej viery. Táto činnosť, vysvetlil Svätý Otec, je niečo viac ako iba vyznávanie viery v Krista. Je to skutočné a pravé „vyznanie“. Je rovnaké ako to, ktoré sa s odvahou robí pred súdnym tribunálom, „pred očami sveta“ aj keď vieme, že to môže niečo stáť: „Slovo ‚vyznanie‛, ktoré v latinskom kresťanskom jazyku nahradilo slovo „prejavovanie“ nesie samo v sebe element mučeníctva, element vydávať svedectvo pred nepriateľmi viery, svedčiť aj v situáciách utrpenia a smrteľného nebezpečenstva (...) Toto garantuje dôveryhodnosť. „Vyznanie“ nie je iba niečo, čo sa môže nechať padnúť. „Vyznanie“ zahŕňa disponibilitu dať svoj život a prijať utrpenie“.

Keďže „vyznanie“ musí byť viditeľné, Svätý Otec poukázal na tretí krok: „dobročinnú lásku“. Je to sila, ktorá má najviac blčať v srdci kresťana: „Z našej viery má vyrásť vášeň, ktorá sa musí premeniť na plameň dobročinnej lásky (...) Kresťan sa nemôže stať vlažným (...) Viera sa má v nás stať plameňom lásky. Plameňom, ktorý skutočne zapáli moje bytie, ktorý sa stane veľkou vášňou môjho bytia a takto zapáli aj druhého. Toto je podstatou evanjelizácie“.

Zdroj: TK KBS, RV CZ

Čítať 4028 krát