streda, 26 september 2012 14:49

Vydanie pastoračných smerníc na podporu kňazských povolaní

Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Plenárne zasadanie Kongregácie pre katolícku výchovu podnietilo vydanie pastoračných smerníc na podporu povolaní do kňazskej služby. Pápežské dielo pre kňazské povolania v spolupráci so svojimi konzultormi a zástupcami viacerých kongregácií – pre evanjelizáciu národov, pre východné cirkvi, pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života a pre klerikov pripravilo Dotazník ohľadne pastorácie zameranej na kňazskú službu, aby sme získali aktuálny pohľad na pastoráciu povolaní v rôznych krajinách sveta, najmä vo vzťahu k  služobnému kňazstvu.

Pastoračné smernice na podporu kňazských povolaní

Dokument Kongregácie pre katolícku výchovu

 

Kongregácia pre katolícku výchovu

Pápežské dielo pre kňazské povolania
 

Pastoračné smernice na podporu kňazských povolaní

Úvod

1. Plenárne zasadanie Kongregácie pre katolícku výchovu (1) podnietilo vydanie pastoračných smerníc na podporu povolaní do kňazskej služby. Pápežské dielo pre kňazské povolania v spolupráci so svojimi konzultormi a zástupcami viacerých kongregácií – pre evanjelizáciu národov, pre východné cirkvi, pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života a pre klerikov pripravilo Dotazník ohľadne pastorácie zameranej na kňazskú službu, aby sme získali aktuálny pohľad na pastoráciu povolaní v rôznych krajinách sveta, najmä vo vzťahu k  služobnému kňazstvu.

Dotazník bol zaslaný 15. mája 2008 prostredníctvom pápežských zastupiteľstiev všetkým, ktorí sú pri biskupských konferenciách zodpovední za pastoráciu povolaní, ako aj riaditeľom „národných centier pre povolania“, s prosbou o poskytnutie informácií ohľadne situácie v tejto oblasti a predloženie návrhov na pastoračnú činnosť.

Po preskúmaní odpovedí biskupských konferencií a národných centier na uvedený dotazník sa ukázala potreba stanoviť hlavné línie pastorácie povolaní, vychádzajúce z jasnej a fundovanej teológie duchovných povolaní a z identity služobného kňazstva.

I. Stav pastorácie povolaní na služobné kňazstvo vo svete

2. Situácia ohľadne kňazských povolaní je dnes vo svete veľmi rôznorodá. Zdá sa, že má tak svetlé, ako aj temné stránky. Zatiaľ čo na Západe čelia problému poklesu kňazských povolaní, na iných kontinentoch nastáva napriek nedostatku prostriedkov ich sľubný nárast.

Znepokojivý úbytok počtu kňazov, ich stúpajúci priemerný vek a požiadavka novej evanjelizácie naznačujú, že v krajinách s dávnou kresťanskou tradíciou nastáva nová cirkevná situácia. (2)

Na pokles povolaní na osobitné zasvätenie vplýva aj pokles pôrodnosti. Na druhej strane je život veriacich katolíkov poznačený nezriadeným zháňaním sa po materiálnych dobrách a ústupom od náboženskej praxe, čo ich zbavuje schopnosti robiť odvážne a záväzné rozhodnutia pre evanjelium.

Ako napísal Svätý Otec Benedikt XVI.: „Práve v našej dobe dobre vieme, čo značí, ak tí, ktorí boli povolaní ako prví, povedia »nie«. V skutočnosti tí noví »prví povolaní«, teda kresťanský Západ, už z veľkej časti popreli svoje »áno«, už nemajú čas na Pána“ (3).

Pokiaľ ide o pastoráciu povolaní v Európe a v Amerike, hoci je dobre štruktúrovaná a kreatívna, jej výsledky nezodpovedajú vynaloženému úsiliu. Napriek tejto zložitej situácii je nutné hľadieť odvážne a pravdivo do budúcnosti, lebo už možno pozorovať isté signály zlepšenia, najmä tam, kde sa kladú na kresťanský život jasné a náročné požiadavky.

3. Modlitba kresťanského spoločenstva v Božom ľude vždy posilňovala spoločné povedomie o dôležitosti duchovných povolaní vo forme „duchovnej solidarity“ (4).

Kdekoľvek dozrieva a celkovo sa vzmáha pastorácia – či už pastorácia rodín, mladých alebo misijná pastorácia spolu s pastoráciou povolaní – sprevádza ju rozkvet kňazských povolaní. Miestna cirkev je skutočne „zodpovedná za zrod a dozrievanie kňazských povolaní“ (5).  Rozmer pastorácie povolaní nie je teda len akýmsi prídavkom k iným pastoračným programom a ponukám, ale stáva sa prirodzeným prejavom celého spoločenstva.

Štatistické údaje a niektoré sociologické výskumy ukazujú, že ak sa vo farnostiach, v združeniach, cirkevných spoločenstvách a hnutiach predkladajú iniciatívy novej evanjelizácie (6), mladí prejavujú ochotu odpovedať na Božie povolanie a ponúknuť svoj život do služby Cirkvi.

Rodina je prvým spoločenstvom na odovzdávanie kresťanskej viery. V rôznych krajinách vidíme, že mnohé kňazské povolania sa rodia v rodinách, kde je príklad spoločného kresťanského života a praktizovania evanjeliových čností zárodkom túžby po úplnom zasvätení sa. Starostlivosť o duchovné povolania teda predpokladá kvalitnú rodinnú pastoráciu.

Treba dodať, že túžba po kňazskom povolaní sa často rodí u chlapcov a mladíkov vďaka radostnému svedectvu kňazov.

Svedectvo kňazov zjednotených s Kristom a šťastných vo svojej službe, a tiež medzi sebou navzájom bratsky zjednotených, vyvoláva u mladých silný ohlas. Biskupi a kňazi ponúkajú mladým vznešený a príťažlivý obraz sviatostného kňazstva. „Život kňazov, ich bezvýhradná oddanosť Božiemu stádu, ich svedectvo láskou naplnenej služby Pánovi a jeho Cirkvi – prejavené prijatím kríža vo veľkonočnej nádeji a radosti – ich bratská svornosť a horlivosť pri evanjelizovaní sveta, to je prvoradý a najpresvedčivejší dôkaz plodnosti povolania.“ (7)

Kňazi totiž často svedčia o svojej oddanosti Cirkvi, sú schopní radostnej veľkodušnosti a pokorne sa prispôsobujú rôznym situáciám, v ktorých sa nachádzajú a pôsobia. Ich príklad vyvoláva túžbu po veľkých záväzkoch v Cirkvi a odhodlanie darovať svoj život Pánovi a bratom. (8) Pre mladých je zvlášť príťažlivé, ak sa kňazi zameriavajú na ľudí túžiacich po Bohu a po náboženských hodnotách, a tiež na tých, ktorí sú vo veľkej duchovnej núdzi. (9)

Pozorujeme aj to, že mnohí mladí odhalia svoje povolanie na kňazstvo alebo zasvätený život po tom, ako sa podieľali na dobrovoľníckej službe trpiacim, núdznym a chudobným, či pôsobili nejaký čas v katolíckych misiách.

Škola, v ktorej chlapci a mladíci žijú, môže byť ďalším prostredím, kde stretnutie s kňazom – učiteľom alebo účasť na podujatiach zameraných na prehĺbenie kresťanskej viery môže predstavovať začiatok cesty rozpoznávania povolania.

4. Šíriaca sa sekulárna mentalita odrádza mladých odpovedať kladne na pozvanie Pána Ježiša, aby ho nasledovali radikálnejšie a veľkodušnejšie.

Na Dotazník Pápežského diela pre kňazské povolania miestne cirkvi zaslali svoje odpovede, z ktorých sú zrejmé mnohé dôvody, prečo mladí nevenujú pozornosť povolaniu za kňazov a odkladajú svoju odpoveď do neistej budúcnosti.

Aj rodičia dávajú vo svojich očakávaniach týkajúcich sa budúcnosti ich detí len malý priestor pre možnosť zvoliť si povolanie s osobitným zasvätením.

Ďalším aspektom, ktorý pôsobí proti voľbe kňazského povolania, je postupná marginalizácia osoby kňaza v spoločenskom živote, spojená so stratou verejnej vážnosti. Z viacerých strán sa tiež spochybňuje voľba celibátu. K znehodnoteniu charizmy a voľby celibátu prispieva nielen sekularizovaná mentalita, ale aj mylné názory v rámci Cirkvi, hoci nemožno prehliadať ani vážne negatívne vplyvy pohoršenia, spôsobeného nekoherentnosťou života kňazov a nevernosťou voči záväzkom kňazskej služby, napríklad v prípade sexuálneho zneužívania. To vyvoláva zmätok aj u mladých ľudí, ktorí by inak boli pripravení odpovedať kladne na Pánovo povolanie.

Samotný život kňazov, ktorí sú zmietaní vo víre prehnaného aktivizmu a následne preťažení v pastorácii, môže zahmlievať a oslabovať jas kňazského svedectva. V tejto situácii je pre vzbudenie povolania a jeho rozpoznanie najdôležitejšie podporovať osobnú cestu a duchovné sprevádzanie mladých.

II. Kňazské povolania a identita služobného kňazstva

5. Identita kňazského povolania je zakotvená v identite kresťana ako Kristovho učeníka. „História každého kňazského povolania, ako napokon i každého kresťanského povolania, je históriou nevypovedaného dialógu medzi Bohom a človekom, medzi láskou Boha, ktorý volá, a medzi slobodou človeka, ktorý Bohu s láskou odpovedá.” (10)

Evanjeliá predstavujú povolanie ako podivuhodné stretnutie lásky medzi Bohom a človekom. To je tajomstvo povolania, tajomstvo života každého kresťana, ktoré sa však najviac prejavuje v tom človeku, ktorého Kristus pozýva, aby zanechal všetko a nasledoval ho viac zblízka. Kristus si vždy vyberal niektorých ľudí, aby s ním bližšie spolupracovali na uskutočňovaní Otcovho plánu spásy.

Prv ako Ježiš povolal učeníkov na špeciálnu úlohu, vyzval ich, aby všetko zanechali a prežívali hlboké spoločenstvo s ním, aby „boli s ním“ (Mk 3, 14). (11)

Aj dnes vzkriesený Pán povoláva budúcich kňazov, aby sa stali opravdivými ohlasovateľmi a svedkami jeho spásnej prítomnosti vo svete.

Z tejto skúsenosti je zrejmé, že treba sprevádzať vzkrieseného Ježiša na ceste, vstúpiť na životnú cestu, na ktorej nič nie je samozrejmé, no ktorá sa v poslušnosti otvára tajomstvu Boha, ktorý povoláva.

6. Pôvodcom a vzorom služobného kňazstva je Kristus Pastier. (12) On zveril niekoľkým svojim učeníkom právomoc prinášať eucharistickú obetu a odpúšťať hriechy.

„Keď Kristus poslal apoštolov, ako jeho poslal Otec, prostredníctvom nich učinil účastnými svojho posvätenia a poslania ich nástupcov, to jest biskupov, ktorých úloha služby bola odovzdaná v podriadenom stupni presbyterom, aby ustanovení v kňazskom stave, boli spolupracovníkmi biskupského stavu a náležite plnili apoštolské poslanie, ktoré im zveril Kristus.” (13)

Preto je kňaz, ako to hovorí náuka o charaktere posvätného stavu (ordine sacro), pripodobnený Kristovi Kňazovi, ktorý ho robí spôsobilým konať v osobe Krista Hlavy a Pastiera. (14) Jeho existencia a jeho konanie v službe pochádza z vernosti Bohu, poznačenej duchovným darom, ktorý vo sviatosti kňazstva prebýva natrvalo v kňazovi a odlišuje ho od pokrstených, ktorí majú účasť na všeobecnom kňazstve. „Keďže služba kňazov úzko súvisí s biskupským stavom, má účasť na moci, ktorou sám Kristus buduje, posväcuje a spravuje svoje vlastné telo.” (15)

Služobné kňazstvo sa teda zásadne líši od všeobecného kňazstva a je v jeho službe. (16) Vysvätený služobník totiž „posvätnou mocou, ktorou je obdarený, stvárňuje a vedie kňazský ľud, v Kristovej osobe prináša eucharistickú obetu a v mene všetkého ľudu ju predkladá Bohu. Veriaci zase mocou svojho kráľovského kňazstva spoluúčinkujú na eucharistickej obete, a vykonávajú ho prijímaním sviatostí, modlitbou a vzdávaním vďaky, svedectvom svätého života, sebazapieraním a činorodou láskou“ (17). „K tomuto smeruje a tu nachádza naplnenie kňazská služba.” (18)

Je zrejmé, že dar odovzdaný vkladaním rúk treba neustále „oživovať” (porov. 2 Tim 1, 6). Ak sa „kňazi venujú modlitbe a poklone alebo hlásajú Božie slovo, alebo prinášajú eucharistickú obetu a vysluhujú ostatné sviatosti, alebo preukazujú ľuďom iné služby, pričiňujú sa tým o väčšiu Božiu slávu a zároveň povznášajú ľudí k Božiemu životu“ (19).

Tento prvý rozmer sviatosti kňazstva, ktorý má kristologický charakter, zakladá jej ekleziologický rozmer (20). Keďže je nevyhnutné, aby bola Cirkev zhromažďovaná vzkrieseným Kristom, sviatosť kňazstva robí kňazov spôsobilými stať sa účinnými nástrojmi na budovanie Cirkvi ohlasovaním Božieho slova, slávením sviatostí a vedením Božieho ľudu. (21) Bez týchto darov by Cirkev stratila vlastnú identitu. Služobné kňazstvo sa takto stáva životne dôležitým prvkom existencie Cirkvi, keďže je účinným znakom prvenstva milosti, s ktorou ju vzkriesený Kristus buduje v Duchu Svätom. (22)

Takto kňazi, reprezentujúci Krista Pastiera, nachádzajú vo svojej úplnej oddanosti Cirkvi zjednocujúci prvok svojej teologickej identity a svojho duchovného života. „Preto sa kňazova láska zameriava predovšetkým na Ježiša Krista: táto láska sa stane prameňom, kritériom, mierou, pohnútkou lásky a služby kňaza voči Cirkvi, Kristovmu telu a neveste.“ (23) Ak služobné kňazstvo nevychádza z tejto lásky, stane sa len plnením povinností, namiesto toho, aby bolo službou pastiera, ktorý aj život položí za svoje stádo. Teda láska ku Kristovi je hlavnou motiváciou povolania na kňazstvo.

7. Služobné kňazstvo udeľované prostredníctvom sviatosti posvätného stavu je vo svojej podstate poznačené trojičným životom (24), ktorý mu odovzdáva Kristus a ktorý vychádza z jeho jednoty s Otcom v Duchu Svätom. To zásadne poznačuje kňazskú identitu. (25)

Jednotlivý kňaz žije v reálnom a ontologickom spoločenstve kňazstva v jednote so svojím biskupom. Lebo „kňazskú službu vzhľadom na jej povahu môže kňaz vykonávať len vtedy, ak sa zjednotil s Kristom vo sviatostnom začlenení do kňazského stavu a je v hierarchickom spoločenstve s vlastným biskupom. Kňazská služba má svoju základnú ,komunitnú formu´ a možno ju spĺňať len ako ,spoločné dielo´“ (26).

Kňaz slúži komúniu Cirkvi v mene Ježiša Krista. Pán povoláva kňaza osobne a pripútava ho osobným vzťahom k sebe, v skúsenosti apoštolského bratstva a pastoračného poslania, ktoré má trojičný pôvod. Identita vysväteného služobníka je poznačená apoštolským „my“, ktoré je odrazom trojičného spoločenstva a účasťou na ňom. (27)

Je jasné, že cesta k povolaniu a ďalšia formácia musí obsahovať základné prvky samotného trojičného života (28) vlastného vysvätenému služobníkovi, lebo osobné povolanie Kristom je v službe životu spoločenstva – misie, ktorý je odrazom trojičného života.

Preto je dôležitou úlohou pastorácie povolaní ponúknuť chlapcom a mladým ľuďom kresťanskú skúsenosť, v ktorej zažijú v spoločenstve s bratmi a v evanjelizačnej misii prítomnosť samotného Boha. (29) Keďže sú členmi jednej rodiny synov a dcér s tým istým Otcom, ktorý všetkých nesmierne miluje, sú povolaní žiť ako bratia a sestry, a zotrvávajúc v jednote majú slúžiť novej evanjelizácii, aby „ohlasovali a dosvedčovali veľkolepú pravdu o spásnej Božej láske“ (30).

Pastorácia kňazských povolaní má za cieľ formovať ľudí spoločenstva a misie, schopných inšpirovať sa „novým prikázaním“ (Jn 13, 34), vychádzajúcim zo „spirituality spoločenstva“.

Preto treba mať pri podpore vzniku povolaní a ich následnom rozpoznávaní vo veľkej úcte túto kresťanskú skúsenosť, ktorá je základom cesty milosti vpísanej do sviatosti kňazstva a podmienkou autentickej evanjelizácie.

8. Treba tiež zachovávať rozvážne a múdre rozlišovanie základných podmienok na prijatie kňazstva, aby sa dosiahla istota ohľadne vhodnosti „povolaných“. Pri pastorácii povolaní si musíme byť vedomí, že odpoveď na povolanie spočíva v postupnom budovaní osobnostnej integrity v jej rozličných zložkách: ľudskej a kresťanskej, osobnej a komunitnej, kultúrnej a pastoračnej.

„Poznanie povahy a poslania služobného kňazstva – čítame v Pastores dabo vobis – je nevyhnutým predpokladom a súčasne najbezpečnejším vodcom a najúčinnejším podnetom na rozvoj pastoračnej činnosti Cirkvi, ktorá má vzbudiť a spoznať kňazské povolania, ako aj formovať tých, ktorí sú povolaní na kňazskú službu.“ (31)

Z tohto dôvodu sa pastoračná činnosť zameriava v prvom rade na integrálny rozvoj osoby ako celku, s cieľom disponovať „povolaných“ na kňazstvo k tomu, aby sa v rámci hlbokej skúsenosti spoločenstva pripodobnili Kristovi Pastierovi.

Každý povolaný má byť uvedený do situácie, v ktorej prežije vnútorný vzťah lásky s Otcom, ktorý ho povoláva, so Synom, ktorý ho pripodobňuje, a s Duchom Svätým, ktorý ho formuje v modlitbe, počúvaní Božieho slova, účasti na eucharistii či v tichu adorácie.

Objavovanie duchovného povolania ide ruka v ruke s postupným preberaním úloh a zodpovednosti zo strany povolaného, ako aj prijímaním istých rozhodnutí, ktoré majú za cieľ umožniť aj hlboké a jasné rozpoznanie autentickosti povolania.

Dosiahnutie integrity a citovej zrelosti je nevyhnutným predpokladom pre prijatie milosti sviatosti kňazstva. Treba sa vyhnúť takým uchádzačom o kňazské povolanie, ktorých cesta obrátenia je síce chvályhodná, no zároveň sú hlboko poznačení ľudskými nedostatkami.

Dôležité je, aby povolaný jasne pochopil záväzky, ktoré musí prijať, najmä záväzok celibátu. (32)

Je vhodné, keď je povolanie zakorenené v konkrétnom sociálnom kontexte, ktorý poskytne dostatočnú váhu dôvodom pre voľbu tohto povolania a ktoré prispieva k ozdraveniu možných inidividualistických úchyliek. (33) V tomto zmysle nadobúdajú zásadný význam skúsenosti vo farnosti a v diecéze, občasná či aktívna účasť v cirkevných združeniach a hnutiach. (34)

Bežne možno predpokladať, že prv ako chlapec alebo mladík vstúpi do seminára, už má skúsenosť komunitného života.

9. Rozhodujúcu úlohu pri formovaní povolania zohrávajú sprevádzatelia, ktorí často nahrádzajú kňaza, ktorý vzbudil či podporil vznik povolania. Voľba povolania sa môže stať autentickejšou a rozhodnejšou či už prostredníctvom výchovného vzťahu s animátormi, alebo vďaka bratskému vzťahu s ostatnými povolanými.

Život jednotlivých kňazov i celého diecézneho kléru, ktorý je schopný poskytnúť a viditeľne ukázať ideál kňaza a jeho služby v podmienkach bežného života, podporuje vznik nových povolaní na kňazstvo.

K odvahe a veľkodušnosti povolaných nemálo prispievajú postavy kňazov, ktorí sú uctievaní ako svätí. Kňazi, ktorí sa plne venujú plneniu svojej pastoračnej služby, predstavujú bezpečné vzory na upevnenie dôvodov pre voľbu kňazského stavu.

Stačí spomenúť sv. Jána Máriu Vianneya, farára z Arsu, ktorého pápež Benedikt XVI. označil v Roku kňazov 2010 za žiarivý vzor všetkých kňazov. Spolu s ním si treba pripomenúť mnohých ďalších príkladných kňazov, ktorí v priebehu dejín obetavo sprevádzali Boží ľud na ceste v miestnych cirkvách.

Zaiste je dôležité aj vytrvalo a s dôverou sa obracať na Pannu Máriu, Matku kňazov, aby im pomohla ochotne prijať do života Boží plán a tiež s vierou a láskou odpovedať „áno“ Pánovi, ktorý neustále povoláva nových robotníkov na šírenie Božieho kráľovstva.

10. Nárast a dozrievanie kňazských povolaní si vyžaduje konkrétnu lásku k vlastnej partikulárnej cirkvi a úplnú disponibilitu pre akúkoľvek pastoračnú službu, vo vnútornej slobode a vo vedomí, že nie som pánom vlastného povolania.

Aktívna účasť na živote kresťanského spoločenstva môže prispieť k tomu, aby sa vyhlo novým formám klerikalizmu, nepatričnej pastoračnej centralizácii či pastoračnej službe len na čiastočný úväzok, ako aj úradným rozhodnutiam na základe vlastnej potreby bez ohľadu na celok a jednotu spoločenstva.

Pre budovanie trvale misijnej Cirkvi sa musí kňazské povolanie rozvíjať v spoločenstve bohatom na služby, v ktorom existuje široký priestor pre aktívnu a zodpovednú účasť veriacich laikov. Je vhodné, ak sa mladí ľudia povolaní na kňazstvo naučili spolupracovať a konfrontovať s celým kresťanským spoločenstvom a ctiť si každé povolanie, aby sa stali schopnými oživovať a podporovať spoločenstvo.

Kňazskej službe je vlastný univerzálny rozmer. (35) Vysviacka robí kňaza spôsobilým konať poslanie, ktoré predstavuje základný aspekt kňazskej identity.

V tomto zmysle je dôležité viesť povolaného k tomu, aby sa zároveň s tým, ako sa zameriava na vzdialené osoby, zaujímal aj o tie blízke.

Spôsobilosť na vykonávanie povolania je určujúcim momentom pravdivosti kňaza v každej jeho aktivite. To značí, že odvaha zbaviť sa akejkoľvek formy partikularizmu a otvoriť srdce potrebám novej evanjelizácie súvisí skôr s budovaním vnútornej osobnostnej štruktúry a spôsobu kňazskej existencie, než s nejakou konkrétnou činnosťou. 
 

III. Návrhy na pastoráciu kňazských povolaní

11. Kňazské povolania sú plodom pôsobenia Ducha Svätého v Cirkvi. V niektorých krajinách sa pozoruje výrazný a sľubný rozkvet kňazských povolaní, ktorý povzbudzuje pokračovať na ceste podpory povolaní.

Cirkev si je vedomá nutnosti kňazských povolaní a uznáva, že sú darom od Boha, preto naliehavo a s dôverou prosí Pána, aby bol veľkodušný a daroval jej ich.

„V skutočnosti si ,robotníkov´ vyberá sám Boh, ,Pán žatvy´, pričom pozýva ľudí na základe veľkodušnej a prekvapujúcej voľby. Veď v tajomstve zmluvy, ktorú s nami uzavrel, sme pozvaní ,spolupracovať s jeho prozreteľnosťou, využijúc veľkú moc, ktorú dal do našich rúk: modlitbu!´ Práve to od nás Ježiš žiadal: ,Proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov do svojej žatvy!´“ (36).

Modlitba pohýna Božie Srdce; stáva sa pre veriacich veľkou školou života, učí ich hľadieť na svet a potreby každej ľudskej bytosti s evanjeliovou múdrosťou; no predovšetkým spája srdcia so samotnou Kristovou láskou a s jeho súcitom voči ľudstvu. (37)

Skúsenosť mnohých miestnych cirkví potvrdzuje, že významný počet mladých ľudia vykazuje povolanie na sviatostné kňazstvo predovšetkým v spoločenstvách, kde je modlitba trvalou a hlbokou súčasťou života.

12. Najmä na Západe prevláda kultúra ľahostajná voči kresťanskej viere a neschopná pochopiť hodnotu povolania k osobitnému zasväteniu. No Cirkev, hoci je povolaná žiť v čase, s múdrym pohľadom vidí v dejinách prítomnosť Boha, ktorý ju sprevádza, vyzýva a povoláva k spojenectvu aj v zdanlivo menej plodných okamihoch; Cirkev hľadí „s nesmiernou sympatiou na svet, pretože hoci je kresťanstvo svetu cudzie, svet nesmie byť pre Cirkev cudzím, nech je postoj sveta k Cirkvi akýkoľvek” (38).

Aj dnes Cirkev ohlasuje Božie slovo a odovzdáva dobrú zvesť spásy s odvahou plynúcou z pravdy. Zvlášť sa usiluje o to, aby chlapcom a mladíkom predkladala vieru s náročnými požiadavkami na život, ktorá je odpoveďou na smäd po šťastí, prítomný v srdci každého človeka.

Ide o to, aby sa skúsenosť viery predkladala ako osobný a hlboký vzťah s Pánom Ježišom Kristom, ktorý zjavil Božie tajomstvo.

Z odpovede viery sa totiž rodí povolanie, predovšetkým, ak sa viera prežíva v rámci kresťanských spoločenstiev, ktoré skutočne prežívajú krásu evanjelia a v ktorých pôsobia animátori a vychovávatelia schopní vnímať znaky povolania.

Na takéto predkladanie kresťanskej viery, ktoré povzbudí k prijatiu povolania, treba predovšetkým podporiť vytváranie priestoru pre autentické ľudské vzťahy (39), a to prostredníctvom práce vychovávateľov a sprevádzateľov dospelých vo viere a tiež v rámci príťažlivých a participatívnych komunitných prostredí kresťanského života. Je dobré tiež chlapcom a mladíkom otvorene predkladať kňazský život a zároveň vyzývať kresťanské spoločenstvá, aby sa intenzívnejšie modlili k „Pánovi žatvy“ (Mt 9, 38), aby povolal nových vysvätených služobníkov a nové zasvätené osoby.

S týmto cieľom je vhodné v miestnych cirkvách podporiť všeobecnú pastoráciu, aby sa konala s evanjeliovým zápalom, s nadšením pre povolania a misie.

13. Všetci členovia Cirkvi majú zodpovednosť za starostlivosť o kňazské povolania. „Druhý vatikánsky koncil jasne zdôraznil, že ,povinnosť podporovať kňazské povolania sa týka celého cirkevného spoločenstva, ktoré túto úlohu musí plniť najmä dôsledným kresťanským životom´. Iba na základe tohto presvedčenia ukáže pastorácia povolaní svoju skutočnú cirkevnú podobu, rozvinie jednotnú činnosť, využívajúc aj osobitné ustanovizne a zodpovedajúce prostriedky spoločenstva a spoluzodpovednosti.” (40)

Už pred 70 rokmi zriadila Svätá stolica Pápežské dielo pre kňazské povolania s cieľom uľahčiť spoluprácu s miestnymi cirkvami pri podpore povolaní do kňazskej služby.

Tento úrad rozširuje Posolstvo k Svetovému dňu modlitieb za duchovné povolania, ktoré Svätý Otec každý rok adresuje celej Cirkvi, a oboznamuje s ním veriacich. Okrem toho má za úlohu zhromažďovať najvýznamnejšie iniciatívy na podporu povolaní, ktoré obohacujú miestne cirkvi, a informovať o nich; organizuje medzinárodné stretnutia; podporuje podujatia na národnej úrovni a spolupracuje pri nich s cieľom zjednotiť sily všetkých, ktorí pracujú v oblasti pastorácie povolaní.

Skúsenosti posledných desaťročí ukazujú, že posolstvo Svätého Otca pomáha miestnym cirkvám pri stanovovaní, navrhovaní a realizovaní celoročných programov týkajúcich sa pastorácie povolaní.

Pri podpore povolaní – a zvlášť povolaní na kňazstvo – zohráva hlavnú a osobitne významnú úlohu biskup. „Zodpovednosť za pastoráciu zameranú na kňazské povolania patrí predovšetkým biskupovi (Christus Dominus, 15), ktorý ju má vykonávať osobne, aj keď môže a má využívať mnohorakú spoluprácu. On je otcom i priateľom svojich kňazov, a predovšetkým na jeho pleciach leží starostlivosť o ,zachovanie kontinuity´ kňazskej charizmy a služby, keď k nim vkladaním svojich rúk pripojí nové posily. Má sa starať, aby vo všeobecnej pastorácii vždy existoval rozmer povolania, ba aby bol s ňou úplne integrovaný. Jeho úlohou je podnecovať a koordinovať rozličné iniciatívy týkajúce sa povolania.” (41)

Je úlohou biskupa umožniť, aby pastorácia mládeže a povolaní bola zverená kňazom a osobám schopným nadšene a príkladom svojho života odovzdávať radosť z nasledovania Pána Ježiša v škole evanjelia.

Na diecéznej úrovni zriaďuje biskup centrum pre duchovné povolania zložené z kňazov, zasvätených osôb a laikov ako zjednocujúci orgán v službe pastorácie povolaní v miestnej cirkvi, ktorý má za úlohu podporovať povolania k osobitnému zasväteniu v rámci všetkých ostatných povolaní. Centrum pre povolania sa stará o formáciu animátorov povolaní, povzbudzuje a šíri medzi ľuďmi kultúru duchovných povolaní, podieľa sa na vypracovaní diecézneho pastoračného plánu, spolupracuje zvlášť s diecéznymi orgánmi venujúcimi sa pastorácii rodín, katechéze a pastorácie mládeže.

V diecézach a vo farnostiach treba podporovať skupiny zamerané na duchovné povolania, ktoré predkladajú postupy na správnu kresťanskú výchovu a predbežné rozpoznávanie povolaní. (42)

Biskupská konferencia poveruje národné a interdiecézne centrá pre duchovné povolania, aby koordinovali diecézne centrá pod vedením biskupa.

14. Milosť povolania nachádza úrodnú pôdu v Cirkvi, kde prostredníctvom jej spoločenstiev a všetkých veriacich vytvára podmienky pre slobodnú a veľkodušnú odpoveď na povolanie. Blahoslavený Ján Pavol II. požiadal biskupov, aby „upevnili sociálnu súdržnosť kresťanského spoločenstva prostredníctvom evanjelizácie rodín a pomohli laikom oživiť vo svete mladých hodnoty súdržnosti, spravodlivosti a kresťanskej lásky“. (43)

V našich časoch sa stáva ešte nevyhnutnejším svedectvo kresťanských spoločenstiev, ktoré vedia zdôvodniť svoju vieru, aby tak mohli kresťania zapojení do nasledovania Krista odovzdávať jeho lásku. Spoločenstvo veriacich v Krista uspôsobuje na prijatie pozvanie od Pána, ktorý povoláva k zasväteniu a misii.

Podporou pre kňazské povolania sú aj kresťanské rodiny; ak ich oživuje duch viery, lásky a úcty, predstavujú akýsi „prvý seminár“ (porov. Optatam totius, 2) a stále „ponúkajú priaznivé podmienky na zrod povolaní“. (44)

Hoci sa v rodinách pestuje zmysel pre úctu voči kňazovi, predsa sa v nich, najmä na Západe, prejavuje istý problém prijať kňazské povolanie alebo povolanie na zasvätený život, pokiaľ sa to týka ich vlastného syna.

Existuje spoločný výchovný priestor pre pastoráciu rodín a pastoráciu povolaní. V tomto zmysle je potrebné, aby si rodičia viac uvedomili svoju úlohu vychovávateľov vo viere, ktorá je zakorenená vo sviatosti manželstva, pretože v srdci rodiny sa rozvíjajú ľudské i nadprirodzené podmienky, ktoré umožňujú zrod kňazského povolania.

Pokiaľ ide farnosť, tá je výsostným miestom ohlasovania evanjelia o kresťanskom povolaní a v nej sa osobitne predstavuje ideál služobného kňazstva. Farnosť je úrodnou pôdou, v ktorej klíčia a dozrievajú povolania za predpokladu, že predstavuje „Božiu rodinu ako v jednom duchu zmýšľajúcich bratov“ (45), čiže charakterizuje ju štýl života prvých kresťanských spoločenstiev (porov. Sk 2, 42; 4, 32).

Vo farnosti sa ukazuje pestrosť povolaní  a je tam aj živšie vnímaná naliehavá potreba kňazských povolaní, nutných na zaistenie slávenia Eucharistie i sviatosti zmierenia.

Farské spoločenstvo je plodným lonom, ktoré môže poskytnúť tým, čo sú na ceste ku sviatostnému kňazstvu, cenný príspevok k ľudskej s duchovnej formácii.

Na predkladanie kňazského povolania chlapcom, adolescentom a mladým ľuďom sú rozhodujúci kňazi a zasvätené osoby, a to predovšetkým tí, ktorí pôsobia vo farských spoločenstvách a sú vďaka múdremu a presvedčivému výchovnému pôsobeniu schopní prebudiť túžbu po duchovnom povolaní.

Aj katechéti a farskí pastorační animátori, ktorí ponúkajú kresťanské posolstvo všetkým, môžu nájsť a poukázať na dôležité súvislosti medzi témami katechéz a predstavením špecifických povolaní, predovšetkým kňazského. „Najmä katechéti, učitelia, vychovávatelia, animátori v pastorácii mládeže – pravda, každý svojským spôsobom a prostriedkami – majú veľký význam v starostlivosti o kňazské povolania. Čím väčšmi preniknú do podstaty svojho povolania i poslania Cirkvi, tým lepšie spoznajú hodnotu a nenahraditeľnosť kňazského povolania a poslania.“ (46)

15. Seminaristom sa pripomína trvalá pastoračná pravda: „Nikto z mladých nie je vhodnejší na hlásanie evanjelia mladým, ako mladí. Mladí študenti, ktorí sa pripravujú na kňazstvo, mladí chlapci a dievčatá na ceste rehoľnej a misijnej formácie, či už ako jednotlivci alebo ako spoločenstvá, sú prvými a bezprostrednými apoštolmi povolaní medzi ostatnými mladými ľuďmi“ (47). Treba tiež brať do úvahy organizované cirkevné skupiny, hnutia a združenia, ktoré sú cennými pedagogickými miestami, schopnými podnietiť vznik kňazských povolaní. Stretnutie s Kristom uprostred nich podporuje konkrétna pozornosť venovaná týmto osobám a jasná duchovná ponuka zameraná na modlitbu. Z takejto skúsenosti sa zrodilo nemálo povolaní. (48)

Učitelia v škole tiež zastávajú službu, ktorá je zo svojej podstaty povolaním a poslaním, a preto môžu posilniť výchovné pôsobenie rodiny v horizonte celkovej kultúry, ktorá nikdy nemôže prehliadať rozmer života súvisiaci s povolaním.

Ich služba môže poukazovať na voľbu života v úplnom odovzdaní sa Bohu a bratom, a podnietiť

„v chlapcoch a mladíkoch túžbu plniť Božiu vôľu v takom stave, ktorý je pre nich najvhodnejší, nevylučujúc pritom kňazské povolanie“(49).

Aj čas štúdia na univerzite môže byť pre mnohých mladých z hľadiska voľby budúceho života plodným obdobím. Preto je nanajvýš dôležité si uvedomiť, že pre hľadanie plného zmyslu vlastného života sú cenné a rozhodujúce roky mladosti.

Animátori voľného času i športových aktivít v rámci cirkevných inštitúcií majú mať na pamäti – okrem špecifických cieľov, ktorými sa riadia pri svojej činnosti a ľudských hodnôt, ktoré im ich umožňujú uskutočňovať – oveľa vyšší cieľ: celkovú harmonickú formáciu osoby. Takáto ľudská formácia, ak je navyše spojená s kresťanskou výchovou, predstavuje plodný terén pre vznik kňazského povolania.

Privilegovaným spôsobom na rozpoznávanie duchovného povolania a jeho sprevádzanie je duchovné vedenie. Od kňazov sa vyžaduje uvedomelá pripravenosť počúvať a viesť rozhovor, schopnosť vzbudiť základné životné otázky a odpovedať na ne, a tiež značná múdrosť pri riešení otázok týkajúcich sa životných rozhodnutí a povolania ku kňazskej službe.

Duchovné vedenie a poradenstvo ohľadne povolania si vyžaduje špecifickú prípravu počas začiatočnej i trvalej formácie kňazov.

16. Podpora kňazských povolaní má silnú oporu vo výchovných podnetoch zameraných na kresťanský život, ktoré vychádzajú z počúvania Božieho slova, účasti na Eucharistii a z praktizovania bratskej lásky.

Ohlasovanie Božieho slova prostredníctvom kázania má naznačovať spôsoby a formy uskutočňovania evanjelia v živote jednotlivých veriacich a cirkevných spoločenstiev. Treba „priamo kázať o tajomstve povolania v Cirkvi, o hodnote služobného kňazstva, takého potrebného pre Boží ľud“. (50)

Zvyčajnou cestou podporujúcou zrod povolania je aj katechéza, ktorá chlapcom a mladíkom pomáha hľadieť na život ako na odpoveď na Božie povolanie a ktorá ich sprevádza, aby vo viere dokázali prijať dar osobného povolania.

Katechézy v rámci prípravy na sviatosť birmovania sú príležitosťou na to, aby birmovanci spoznali dary Ducha Svätého, charizmy, služby a rôzne povolania, ktoré sa s nimi spájajú. V každej forme katechézy treba myslieť aj na predstavenie kňazského povolania. „Organická katechéza, určená všetkým členom Cirkvi, nielenže odstraňuje pochybnosti a vyvracia jednostranné a skreslené názory o služobnom kňazstve, ale pripravuje srdcia veriacich na očakávanie Božieho daru a vytvára priaznivé podmienky na vznik nových povolaní“. (51)

Eucharistia, centrum života kresťana a kresťanského spoločenstva, predstavuje také sviatostné liturgické konanie, ktoré môže denne živiť veriaceho na ceste každého povolania. Pre rozpoznanie kňazských povolaní je rozhodujúce aj stále a pravidelné pristupovanie k sviatosti zmierenia.

Trvalú školu viery kresťanského spoločenstva predstavuje liturgický rok, ktorý poznačuje obdobia a situácie bežného života a sprevádza dozrievanie veriacich z hľadiska povolania.

Rôzne modlitebné iniciatívy – medzi ktoré patrí eucharistická adorácia – dobre pripravené a uskutočnené s hlbokým zmyslom pre liturgiu môžu poukazovať na mimoriadny význam kňazského povolania.

V Cirkvi má mnohoraké a prekvapujúce podoby aj svedectvo bratskej lásky. Kľúčové pritom je to, že úsilie o iniciatívu v tomto smere možno posilniť konkrétnymi výchovnými postupmi, ktoré nabádajú k veľkodušnosti a  službe Božiemu kráľovstvu a ktoré smerujú k osobnému i spoločnému pripodobneniu sa Kristovi.

Narastá tiež vnímavosť mladých ľudí na situáciu tých najslabších a najchudobnejších; mnohí prejavujú ochotu slúžiť a spolucítiť s blížnymi v radostiach i námahách ich života.

Niektorí si zvolia charitatívne dobrovoľníctvo v službe trpiacim, starým a chudobným. Iní sa podieľajú na výchove detí prostredníctvom katechéz, v katolíckych združeniach či vo voľnočasových aktivitách. Patria k nim aj tí, ktorí zažili vzácne svedectvo dobrovoľníckej práce schopnej zmeniť smer života človeka tak, že ho naučí, čo sú to naliehavé a vážne materiálne a duchovné potreby, ktoré pociťujú najmä rozvojové krajiny.

Povolania, ktoré rozkvitnú v rámci kresťanského svedectva lásky k blížnemu, bývajú trvalé a autentické, lebo sú vážne motivované službou blížnemu.

17. V cirkevných spoločenstvách treba povzbudiť k skutočnému modlitebnému hnutiu za vyprosenie povolaní od Pána. Lebo „kresťanská modlitba, ktorá sa živí Božím slovom, skutočne poskytuje ideálnu možnosť, aby každý mohol spoznať pravdu svojho bytia a identitu osobného a neopakovateľného plánu života, ktorý mu Otec zveril. Preto treba najmä chlapcov a mladíkov vychovávať k vytrvalosti v modlitbe a v rozjímaní o Božom slove. V mlčaní a v načúvaní budú môcť zachytiť Božie volanie ku kňazstvu a ochotne i veľkodušne ho nasledovať“ (52).

Treba podporovať a zavádzať také iniciatívy, ktoré zjednotia spoločenstvo v modlitbe za povolania.

Diecézne centrum pre povolania by mohlo napríklad navrhnúť a zorganizovať podujatie „neviditeľný kláštor“, ktoré zapojí mnohých ľudí vo dne i v noci do nepretržitej modlitby za kňazské povolania.

„Štvrtok povolaní” zameraný na eucharistickú adoráciu je raz mesačne tradičným podujatím spoločnej modlitby za kňazov a kňazské povolania.

Svetový deň modlitieb za povolania a Deň seminárov sú tiež dve pozoruhodné iniciatívy spojené s modlitbami, katechézami a ohlasovaním povolaní v kresťanských spoločenstvách.

18. Služba pri oltári často predchádza iné formy služby v kresťanskom spoločenstve. Táto skúsenosť sa vedome integruje do výchovy k liturgickej modlitbe, počúvaniu Božieho slova a sviatostnému životu a môže predstavovať skutočný a vlastný začiatok cesty ku kňazskému povolaniu.

Preto sa v pastorácii zameranej na kňazské povolania venuje osobitná pozornosť miništrantom. Mnohí kňazi a seminaristi prv ako vstúpili do seminára, patrili do miništrantskej skupiny a vykonávali službu pri oltári.

Mimoriadny význam majú duchovné obnovy a cvičenia zamerané na duchovné povolania, ktoré sa organizujú pre mladých, lebo im umožňujú zažiť skúsenosť ticha, dlhšej modlitby a konfrontácie s Božím slovom. Môžu tiež poskytnúť jedinečné momenty zamyslenia nad životným plánom, ako aj osobného objavovania vlastného povolania.

Aj „miestne komunity zamerané na duchovné povolania” pomáhajú mladým zorientovať sa pri rozoznávaní povolania pred vstupom do seminára. Predstavujú tak istý druh proseminára, kde sú stále prítomní pripravení kňazi, ktorí ponúkajú „pravidlá života” skladajúce sa z okamihov bratského života, osobného štúdia, uvažovania nad Božím slovom, osobnej i spoločnej modlitby, slávenia Eucharistie a duchovného vedenia.

19. Malý seminár môže ponúknuť chlapcom a adolescentom možnosť byť sprevádzaní, vychovávaní a formovaní v rozpoznávaní túžby po kňazstve. Navyše „by bolo dobré, aby sa malý seminár poskytujúci vhodnú formačnú skúsenosť pre chlapcov, ktorí hľadajú zmysel svojho života a ktorí sa už rozhodli vydať sa na cestu k služobnému kňazstvu, no ešte nemôžu nastúpiť na samotnú formačnú cestu, stal na základe svojho zamerania a svojho poslania v diecéze dôležitou súčasťou pastorácie povolaní” (53).

Záver

20. Starostlivosť o kňazské povolania je trvalou výzvou pre Cirkev.

Pápežské dielo pre kňazské povolania pri príležitosti 70. výročia svojho založenia ponúka partikulárnym cirkvám tento dokument ako kompendium na podporu kňazských a na povzbudenie všetkých kresťanských spoločenstiev, no najmä tých, ktoré sa zvlášť angažujú v pastorácii povolaní.

Najpriaznivejším prostredím pre kňazské povolania je každé kresťanské spoločenstvo, ktoré počúva Božie slovo, modlí sa a slávi liturgiu, a tiež svedčí láskou k blížnemu. V takomto prostredí sa totiž poslanie kňaza najjasnejšie chápe a uznáva.

Dokument chce povzbudiť cirkevné spoločenstvá, združenia a hnutia v ich úsilí o podporu povolaní a zamerať ich sily na takú pastoráciu povolaní, ktorá umožní, aby dozrelo každé rozhodnutie zasvätiť svoj život a ktorá bude zvlášť nápomocná pri prijatí Božieho povolania do kňazskej služby.

Svätý Otec schválil tento dokument a povolil jeho zverejnenie

V Ríme 25. marca 2012, na  slávnosť Nanebovstúpenia Pána

Kardinál Zenon Grocholewski,

prefekt

+Jean-Louis Bruguès,

sekretár

__

1) Plénum Kongregácie pre katolícku výchovu rokovalo o tejto téme na svojich zasadaniach v rokoch 2005 a 2008.

2) „Zvlášť v niektorých regiónoch príliš nízky počet mladých kňazov už dnes predstavuje vážny problém pre pastoračnú činnosť. Spoločne s kresťanskou komunitou prosíme s dôverou a pokorným naliehaním Pána o dar nových a svätých robotníkov na jeho žatvu (porov. Mt 9, 37–38). Vieme, že niekedy nás Pán necháva čakať, ale vieme aj to, že kto klope, neodíde naprázdno. Teda naďalej s dôverou a trpezlivo prosme Pána, aby nám dal nových, svätých  ,robotníkov´“ (BENEDIKT XVI.: Príhovor k účastníkom 57. plenárneho zasadania Talianskej biskupskej konferencie, 24. mája 2007. In: Insegnamenti III-1, 2007, 917–918).

3) BENEDIKT XVI.: Homília počas svätej omše so švajčiarskymi biskupmi, 7. novembra 2006. In: Insegnamenti II-2, 2006, 573.

4) „Obklopme týchto našich priateľov v Pánovi svojou duchovnou solidaritou. Prosme, aby boli verní poslaniu, ku ktorému ich Pán dnes povoláva a aby boli pripravení obnovovať každý deň pred Pánom svoje  ,áno´, svoje bezvýhradné  ,tu som´. A prosme Pána žatvy v tento Deň modlitieb za povolania, aby naďalej povolával mnohých svätých kňazov, úplne oddaných službe kresťanskému ľudu” (BENEDIKT XVI.: Homilia in presbyterali Ordinatione duorum et viginti diaconorum Romanae Dioecesis, 29. apríla 2007. In: AAS 99 [2007] 350).

5) JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Pastores dabo vobis, 41. SSV, Trnava  1994.

6) Porov. Pastores dabo vobis, 68.

7) Tamže, 41.

8) „Služba lásky je základným zmyslom každého povolania a osobitne sa realizuje v kňazskom povolaní“ (Tamže, 40).

9) „Vaše nadšenie, vaše spoločenstvo, váš život modlitby a vaša veľkodušná služba sú nevyhnutné. Môže sa prihodiť, že zažijete únavu alebo strach pred novými požiadavkami a novými ťažkosťami, ale musíme mať nádej, že Pán nám dá nevyhnutnú silu uskutočniť, čo od nás požaduje. Modlime sa a buďme si istí, že on nedopustí, aby chýbali povolania, ak o ne prosíme v modlitbe a spoločne sa usilujeme vyhľadávať ich a starať sa o ne prostredníctvom pastorácie mladých a pastorácie povolaní, ktorá bude zapálená a tvorivá, schopná ukázať krásu sviatostného kňazstva“ (BENEDIKT XVI.: Príhovor v Assisi na stretnutí s klerikmi, rehoľníkmi a rehoľníčkami v Katedrále san Rufino, 17. júna 2007. In: Insegnamenti III-1 [2007] 1138).

10) Tamže, 36.

11) Porov. Tamže, 34.

12) Porov. Tamže, 23.

13) DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét o účinkovaní a živote kňazov Presbyterorum ordinis (7. decembra 1965), 2; porov. tiež dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium (21. novembra 1964), 28. In: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. SSV, Trnava  2008.

14) Porov. Presbyterorum ordinis, 2.

15) Tamže, 2

16) Porov. Lumen gentium, 10.

17) Tamže, 10.

18) Presbyterorum ordinis, 2.

19) Tamže.

20) Porov. Pastores dabo vobis, 16.

21) Porov. Presbyterorum ordinis, 4–6.

22) Porov. Pastores dabo vobis, 15.

23) Tamže, 23.

24) „Kňazská identita má svoj zdroj v Najsvätejšej Trojici“ […]  Identita kresťana, ako aj osobitná identita kňaza a jeho služby sa prejavuje len vnútri tajomstva Cirkvi ako tajomstva trojičného spoločenstva charakterizovaného misijným rozmerom. Na základe posvätenia vo sviatosti kňazstva je totiž kňaz poslaný Otcom skrze Ježiša Krista, ktorému ako Hlave a Pastierovi svojho ľudu je osobitným spôsobom pripodobnený, aby mocou Ducha Svätého žil a pracoval v službe Cirkvi a na spáse sveta. (Pastores dabo vobis, 12)

25) „Tak možno pochopiť v podstate ,vzťažnú´ povahu identity kňaza. Prostredníctvom kňazstva, ktoré sa rodí z hĺbky nevýslovného tajomstva Boha, totiž z lásky Otca, z milosti Ježiša Krista a z daru jednoty Ducha Svätého, je kňaz sviatostne včlenený do spoločenstva s biskupom a s ostatnými kňazmi, aby slúžil Božiemu ľudu, ktorým je Cirkev, a aby všetkých priviedol ku Kristovi“ (Pastores dabo vobis, 12).

26) Tamže, 17.

27) Porov. Presbyterorum ordinis, 7-9.

28) Porov. Pastores dabo vobis, 17.

29) „Pred plánovaním konkrétnych iniciatív treba podporiť spiritualitu spoločenstva a umožniť jej, aby sa ukázala ako výchovný princíp všade tam, kde sa formuje človek a kresťan, kde sa vychovávajú služobníci oltára, zasvätení, pastorační pracovníci, a kde sa budujú rodiny a spoločenstvá“ (JÁN PAVOL II.: apoštolský list Novo millennio ineunte, 6. januára 2001, 43. SSV, Trnava 2001).

30) JÁN PAVOL II.: Posolstvo k 42. svetovému dňu modlitieb za povolania (17. apríl 2005).

31) Pastores dabo vobis, 11.

32) „Mimoriadnu pozornosť si zasluhuje formácia kandidátov na kňazstvo k celibátu. Je dôležité, aby sa naučili žiť a ctiť si celibát ako vzácny Boží dar a ako výsostný eschatologický znak, ktorý svedčí o nerozdielnej Božej láske a o jeho ľude a pripodobňuje kňaza Ježišovi Kristovi, Hlave a Ženíchovi Cirkvi. Tento dar totiž in modo precipuo ,vyjadruje službu kňaza Cirkvi v Pánovi a s Pánom´ a predstavuje prorockú hodnotu pre dnešný svet“ (BENEDIKT XVI.: List biskupom, kňazom, zasväteným osobám a veriacim laikom Katolíckej cirkvi v Čínskej ľudovej republike, 27. mája 2007, 14: AAS 99 [2007] 577).

33) Porov. Pastores dabo vobis, 9.

34) Porov. Tamže, 68.

35) Porov. KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: Direktórium na službu a život kňazov (31. januára 1994), 14–15. SSV, Trnava 2000.

36) JÁN PAVOL II.: Príhovor k členom  medzinárodného večera (7. decembra 2000). In:

Insegnamenti XXIII-2 (2000) 1050; porov. Príhovor k členom medzinárodného večera (29. marca 1980). In: Insegnamenti III-1 (1980) 759–761.

37) Porov. JÁN PAVOL II.: Posolstvo k 38. svetovému dňu modlitieb za povolania (6. mája 2001).

38) PAVOL VI.: Výzva k bratstvu, jednote a pokoju v Betleheme (6. januára 1964). In: AAS 56 (1964) 177; L’Osservatore Romano Anno CIV – n. 5 (7.–8. januára 1964) 2.

39) Porov. Novo millennio ineunte, 45.

40) Pastores dabo vobis, 41.

41) Tamže, 41; porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét  o kňazskej formácii Optatam totius (28. októbra 1965), 2; porov. Kódex kánonického práva, kán. 385.

42) Porov. Pastores dabo vobis, 41.

43) JÁN PAVOL II.: Posolstvo k 30. svetovému dňu modlitieb za povolania (2. mája 1993).

44) Pastores dabo vobis, 41.

45) Lumen gentium, 28.

46) Pastores dabo vobis, 41.

47) KONGREGÁCIE – PRE VÝCHODNÉ CIRKVI, PRE REHOĽNÍKOV A SEKULÁRNE INŠTITÚTY, PRE EVANJELIZÁCIU NÁRODOV, PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU (eds.), Rozvoj pastoračnej starostlivosti o povolania v partikulárnych cirkvách: skúsenosť z minulosti a plány do budúcnosti. Záverečný dokument Druhého medzinárodného kongresu biskupov a iných osôb zodpovedných za cirkevné povolania, Rím, 10.-16. mája 1981 (2. mája 1982), 41.

48) Porov. Pastores dabo vobis, 41.

49) Tamže, 41. Porov. KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU: Vychovávať spoločne v katolíckej škole (8. septembra 2007), 19.

50) Pastores dabo vobis, 39.

51) Tamže, 39.

52) Tamže, 38.

53) KONGREGÁCIA PRE BISKUPOV: Direktórium na pastoračnú službu biskupov Apostolorum successores (22. februára 2004), 86.

ZDROJ: KBS

Čítať 3665 krát