streda, 23 máj 2012 11:55

P. Pavol: Utrpenie v mojom kňazskom živote

Ohodnotiť túto položku
(3 hlasov)

Kňaz je druhý Kristus. Je to pravda? Je. Len sa na to treba správne pozrieť. Táto pravda je viditeľná zvlášť pri vysluhovaní sviatosti zmierenia a sviatosti Eucharistie. Pri vysluhovaní týchto sviatostí akoby sme sa ponárali do Trojjediného Boha a do veľkého tajomstva našej viery.

Pri sviatosti zmierenia nám Boh odpúšťa hriechy skrze kňaza a jeho slová: „ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov“. Lebo Ježiš túto moc odovzdal Petrovi, apoštolom a ich pomocníkom - kňazom. (por. Jn 20 21-23)
A pri sviatosti Eucharistie kňaz vyslovuje Ježišove slová: „Vezmite a jedzte, toto je moje telo... Vezmite a pite z neho všetci, toto je moja krv ..., ktorá sa vylieva za vás... na odpustenie hriechov.“ (por. Mt 26-28) V tej chvíli sa kňaz stotožňuje s Ježišom. Ježiš, akoby „vymieňal“ kňaza za seba. Tu naozaj môžeme všetci zo srdca povedať: „Veľké je tajomstvo našej viery“!

Kto chce kráčať za Ježišom, musí rátať aj s bolesťou, ktorá je „spolupútnička“ na našej ceste za ním. Ježiš bol „mužom bolesti“ a preto je utrpenie a bolesť súčasťou nášho života a musíme s tým počítať.

Boh má svoje cesty aj svoj spôsob konania u tých, ktorí ho chcú nasledovať. A to by ste mohli potvrdiť mnohí z vás. Chcem písať o tom, ako mne kríž a utrpenie pomáhajú viac „spoznávať a približovať“ sa k Bohu.

Ako dvojročný som spadol z kuchynského stola s následkom úrazu hlavy. Z tohto pádu sa vytvoril nádor na malom mozgu. V prvej triede ma operovali. A zo siedmich detí, ktoré mali tú istú diagnózu a boli so mnou v nemocnici, ostal som sám. Všetci zomreli. V prvom ročníku gymnázia bola potrebná ďalšia operácia, tento krát chrbtice, lebo jedna zo svoriek, ktoré mám v hlave, sa uvoľnila a začala tlačiť na nerv. Znecitlivila mi tak nohu a znemožnila jej zdvíhanie.

V roku 2003 mi lekárka oznámila, že bude potrebná ďalšia operácia, lebo v hlave, kde bol nádor, sa vytvárala tekutina, ktorá tlačila na mozog a ja som strácal zrak, rovnováhu a pamäť (malý mozog je centrom týchto činností). Keď som sa to dozvedel, prvé slová, čo som povedal Bohu, boli: „Bože prečo? Veď som kňaz, misionár, hovorím ľuďom o tvojej láske, vysluhujem sviatosti, ... prečo? A moje modlitby sa točili len okolo toho, aby ma Boh uzdravil. Šiel som aj na jedno modlitebné stretnutie, prosiť o svoje zdravie. Už pri vstupe do kostola som zaregistroval vpredu pri oltári veľký zahalený kríž (bola piata pôstna nedeľa). Počas modlitby trikrát znela pieseň, ktorá mala refrén: „A znova hľadím na kríž, kde si svoj život dal. Som pokorený láskou srdce zlomené mám a znova ďakujem ti, ďakujem ti, svoj život ti dám. Vďaka za tvoj kríž, vďaka za tvoj kríž, vďaka za tvoj kríž priateľ môj.“ Pochopil som a Bohu povedal: „Dobre prijímam“. A vtedy moje srdce naplnil pokoj. S odstupom času môžem povedať, že počas tej choroby som veľmi veľa získal (po telesnej, ale najmä po duchovnej stránke). Operácia sa podarila a ja som mohol znova začať chodievať na misie. 
„Vďaka za tvoj kríž, vďaka za tvoj kríž priateľ môj“.

Pred dvoma rokmi ma opäť, tento krát priamo z misií odviezli do nemocnice, lebo mi meravela celá pravá strana tela. Vtedy mi lekárka povedala: „Možno ešte dva, tri dni a ostali by ste na vozíku“. 
Kríž a utrpenie je veľké tajomstvo Božej lásky a oni sú súčasťou i môjho života. Je povedané: „Boh dopustí, ale neopustí“. Boh na nás dopustí iba toľko, koľko dokážeme uniesť (porov. 1Kor 10, 13). Keď prijmeme kríž, on nás viac priblíži k Bohu. Aj cez kríž a utrpenie môžeme mnohým ľuďom pomôcť. 

Mama hovorí svojmu synčekovi, ktorý chodí do prvej triedy a je chorý: „Vieš Petrík: „Koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje.“ A on na to: „A či iba mňa má Pán Boh rád?“

P. Pavol

 

zdroj: redemptoristi 3.5.2010          

 

 

 

Čítať 5033 krát