štvrtok, 16 september 2010 17:04

Kráľovské kňazstvo - Čo hovorí o kňazoch Starý zákon?

Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Kňaz – ten, kto je oprávnený vykonávať posvätné náboženské obrady najmä ako prostredník medzi Bohom a človekom; katolícky, pravoslávny alebo anglikánsky duchovný, ktorý má nižšie postavenie než biskup a vyššie než diakon.

Hoci je táto definícia dobre sformulovaná, len čiastočne vyjadruje úplné povolanie a identitu kňaza. Práve preto sa nám môže stať, že nás veľmi nezaujme. Kdesi v pamäti síce môže ostať, ale radšej dávame prednosť obrazu nášho miestneho duchovného otca alebo obľúbeného kňaza z detstva, čo môže byť lepšou definíciou toho, čím má byť kňaz.

Ak sa však na tú definíciu pozrieme ešte raz a zbližša, objavíme výraz, ktorý znie technicky, ale dokáže vzbudiť úžas: kňaz je prostredník medzi Bohom a človekom! Predstavte si zodpovednosť takejto úlohy! Predstavte si, aké to asi je pre kňaza vedieť, že jeho povolanie v živote spočíva v tom, že funguje ako most medzi Bohom a jeho ľudom. Vždy, keď pri svätej omši premieňa chlieb a víno, prináša do života ľudí Ježiša. Vždy, keď v spovednici hovorí: „A ja ťa rozhrešujem,“ sníma hriechy ľudí, tie hriechy, ktoré ich oddeľovali od všemohúceho Boha!

Svätý Ján Mária Vianney, patrón kňazov a patrón tohto Roka kňazov, povedal: „Keby neexistovala sviatosť kňazstva, Pán by nebol medzi nami. Kto ho vložil do svätostánku? Kňaz. Kto prijal vaše duše do [spoločenstva] Cirkvi, keď ste sa narodili? Kňaz. Kto ich živí, aby mali silu na pozemské putovanie? Kňaz. Kto ich pripravuje, aby sa mohli postaviť pred Boha obmyté v krvi Ježiša Krista? Kňaz. Vždy kňaz. A keď duša upadne do ťažkého hriechu, kto ju vzkriesi k životu? Kto jej prinavráti pokoj svedomia? Len kňaz. Nenájdete nijaké dobro, ktoré pochádza od Boha a za ktorým by nestál kňaz.“

V tomto veľkonočnom čase sa chceme pozrieť na kňazstvo. Chceme preskúmať povolanie kňaza tak, že sa pozrieme na samého Ježiša, nášho veľkňaza. Pozrieme sa na to, ako Ježiš každý deň stojí pred Otcom, oroduje za nás a zjavuje nám, ako vyzerá dokonalé kňazstvo. Pozrieme sa aj na to, čo znamená, že my všetci sme povolaní k tomuto kňazstvu, či už všeobecne ako Boží ľud, alebo aj formálne ako ľudia, ktorí sú povolaní byť vysvätenými kňazmi v Cirkvi. Najlepšie začneme tak, že sa pozrieme na to, ako Boh pripravil pôdu pre toto sväté povolanie v starozákonných dejinách Izraela.

Kňazi a leviti

Starozákonné kňazstvo má svoje korene v Léviho kmeni, v jednom z dvanástich kmeňov Izraela. Počas exodu, keď sa ľud chystal zaujať zasľúbenú krajinu, Boh dal levitom výsadu, že mu budú slúžiť v izraelskej svätyni. Leviti boli ľudia oddelení od ostatných Izraelitov. Na rozdiel od iných kmeňov nemali dedičný podiel. Sám Pán bol ich dedičstvom, lebo boli povolaní k osobitne blízkemu vzťahu s ním.

V Léviho kmeni boli kňazmi Áronovi potomkovia. Leviti boli povolaní starať sa o izraelský chrám a kňazi mali slúžiť pred samotnou archou zmluvy (Nm 18, 7). Pozrime sa teda na dve hlavné úlohy kňazov a levitov: na službu slova a službu oltára.

Muži slova

Leviti a kňazi ako Božie osobitné vlastníctvo v Izraeli mali za úlohu zabezpečovať, aby ľud počúval Božie slovo a učil sa ho žiť. V istom zmysle to boli kazatelia a katechéti svojej doby. Ich úlohou bolo vysvetľovať zákony, ktoré sa nachádzali v Zmluve, a uchovávať dejiny Božieho pôsobenia v ich živote. Boli strážcami samotného príbehu Izraela: jeho vyslobodenia z Egypta, jeho stretnutia sa s Bohom na vrchu Sinaj, jeho putovania po púšti a jeho zaujatia zasľúbenej krajiny.

Avšak kňazi a leviti ľudu jeho dejiny nielen rozprávali a pripomínali, ale ich aj vysvetľovali (Neh 8, 1 – 18). Používali večné sväté Božie slovo a aplikovali ho na život ľudí. Ukazovali im, ako majú prijímať slovo a žiť podľa Božích ciest. Na veľké sviatky ako Veľká noc a Turíce rozprávali ľuďom o veľkých Božích činoch a učili ich, čo ich minulosť znamená pre prítomnosť a budúcnosť. „Boh vás vyslobodil z otroctva,“ mohli povedať, „takže musíte byť láskaví voči tým, ktorí sú vydedení a zotročení medzi vami.“ Alebo: „Boh povedal Mojžišovi, že jeho meno je Ja Som. On je jediný pravý Boh. Nesmiete mať teda vo svojom živote modly alebo falošných bohov.“

Pri ohlasovaní slova a rozprávaní ich vlastných dejín ľudia vedeli, že Boh je s nimi. Keď sa čítalo Písmo, ľudia sa vracali k tým zázračným udalostiam a opäť pocítili veľkú Božiu silu a milosrdenstvo.

Muži oltára

Kňazi okrem vyučovania Pánovho slova boli aj služobníkmi pri Pánovom oltári. V raných dejinách Izraela, keď ešte nestál chrám, kňazi strážili archu zmluvy, ktorá prebývala v nádhernom stane (1 Sam 1, 3; 6, 10 — 7, 1). Spolu s levitmi udržiavali svätyne po celej izraelskej krajine. Keď sa však za kráľa Dávida kmene zjednotili a Jeruzalem bol ustanovený za hlavné mesto tohto zjednoteného národa, kňazi dostali významnejšiu úlohu.

Dávid priniesol archu do Jeruzalema a upevnil postavenie hlavného mesta nielen ako politického, ale aj náboženského centra štátu (2 Sam 6, 12 – 19). Potom jeho syn Šalamún, ktorý nastúpil na trón po ňom, vybudoval nádherný dom pre archu: chrám, kam celý Izrael prichádzal sláviť veľké výročné sviatky. V chráme slúžili kňazi, Áronovi potomkovia. Kňazi prinášali každodenné obety a učili ľud žiť podľa svätého Božieho slova.

Najvýznamnejšou povinnosťou kňazov bolo sláviť Deň zmierenia alebo Yom Kippur. V tento deň veľkňaz zaniesol krv obetovaných zvierat do najvnútornejšieho nádvoria chrámu a pokropil ňou oltár. Tá krv, ktorú obetoval veľkňaz, očistila ľud od všetkých hriechov, ktoré spáchali v uplynulom roku. Mohol to urobiť len veľkňaz a to až potom, keď sa sám očistil, aby mohol stáť pred Pánom.

Samozrejme obety za konkrétne hriechy sa v chráme prinášali takmer každý deň. Ale Yom Kippur bol najväčší deň. Bol to čas, keď sa celý národ očisťoval od poškvrnenia. Bola to slávnosť, keď ľud oslavoval láskavosť a milosrdenstvo Boha, Boha, ktorý je vždy pripravený prijať ich naspäť (Lv 16, 29 – 34).

A to všetko bolo možné vďaka službe kňazov.

Slovo a oltár dnes

Vo svetle týchto dejín ľahko nájdeme súvislosť medzi starozákonnými kňazmi a dnešnými kňazmi. Tak ako kňazi a leviti v minulosti mali byť služobníkmi Božieho slova, aj naši kňazi sú povolaní otvárať nám Božie slovo. Ich osobitná úloha spočíva v tom, že majú oživovať príbeh našej spásy v Kristovi. Ich povolanie spočíva v tom, že nás majú inšpirovať a povzbudzovať, aby sme žili život hodný vykúpenia, ktoré nám Ježiš získal na kríži. Kňazi sú pri homílii na svätej omši a vo všetkých iných službách povolaní ukázať nám, ako prežívať spásu, ktorú nám Ježiš získal.

Ich služba sa však Božím slovom nekončí. Kňazi sú tiež povolaní k dvojitej službe slova a obety. Tak ako kňazi v minulosti aj tí dnešní sú mužmi oltára. Ale obrady, ktoré vykonávajú teraz, prinášajú oveľa väčšie veci než každodenné zmierenie za hriechy. Oltárom pre ich službu je eucharistický stôl, kde slávia naše večné vykúpenie. Už viac neobetujú zvieratá. Ich obetou je teraz chlieb života a kalich spásy.

Bratia a sestry, v tomto Roku kňazov si osobitne vážme mužov, ktorí sa venujú tejto službe. Hľaďme sa na nich novými očami, ktoré vidia výsady i bremená ich služby. Od nich závisí veľká časť nášho duchovného života. Toľkí sa celé roky obetujú pre nás! Dali nám veľmi veľa! My im dajme svoju vďačnosť, lásku a úctu!

Zdroj: Slovo medzi nami - č.3/2010 - apríl 2010

Ďalšie informácie

Čítať 3808 krát